Založ si blog

Výročie viedenskej arbitráže.

 

 

Výročia, výročia, výročia…Tento rok pokiaľ ide o naše dejiny je nimi dosť  bohatý. Osobitne sa pripomínajú tzv. magické osmičky, akoby zato mohli. Všeobecne možno povedať, že sa týkajú obdobia od vzniku ČSR v roku 1918 až po dnešok. Dve z nich sme si už „odžili“ jedni ako „hosa“ a druhé ako „ukrižuj“! Lebo nepoznám v dejinách nielen nášho národa, ale  všeobecne v dejinách ľudstva žeby sa našlo nejaké významné výročie, ktoré by nemalo svojich priaznivcov na jednej a odporcov na strane druhej.  Podľa toho ako ona (tá udalosť) zasiahla jedných či druhých.

Tak tomu bolo aj pri udalosti, ktorej  80. výročie si budeme o niekoľko dní pripomínať. Pripomínam ju tak troška aj z takých osobných dôvodov. Pretože  ona výrazne zasiahla aj do života mojej rodiny a tým osobne aj do môjho.  Čitateľ si určite domyslí, že mám na zreteli  výročie „Mníchova“ a z jeho rozhodnutí  konzekvencie, prijaté 2. novembra   1938 vo Viedni, ktoré nielenže okyptili Slovensko o územie, ale vystavili značnú časť tamojšieho  obyvateľstva slovenskej národnosti praktikám maďarizácie ponášajúcej sa tak  verne  spôsobom  z bývalého Uhorska!

Moji rodičia spolu  s ďalšími rodinami po vzniku republiky (1921) sa v rámci Prvej pozemkovej reformy  presťahovali  spod horského masívu Vepra na dolnú zem, na bývalý grófsky majetok.  Neprišli do „zasľúbenej“ zemi, naopak čakala ich neskutočná drina.  S ňou sa vedeli  vysporiadať, horšie to bolo so splácaním  úverov  zaťažených koristníckymi  úrokmi!  Napriek tomu sa nevzdávali, zveľaďovali svoje hospodárstva, stavali si z hliny miešanej s plevami a ohrabkami príbytky, vychovávali  svoje deti, ktorých bolo požehnane.  Bez akýchkoľvek dávok a pomoci zo strany štátu, či nejakých v obci „mimovládnych organizácií“. Ako deti sme chodili do slovenskej  ľudovej školy  v obci vzdialenej asi tri km., pretože v obci do ktorej sme patrili bola len škola maďarská. Zvykli sme si a postupne aj spolunažívanie s miestnymi občanmi prevažne maďarskej národnosti sa dostalo do  normálnych občianskych koľají.  Ba utužovali sa aj zväzky rodinné, keďže slovenskí mládenci si sem tam vybrali za manželky Maďarky, alebo naopak.  Boli to však iba výhonky,  ktoré zničil mráz prichádzajúci na jeseň 1938 roku.

Bol to zvláštny rok aj keď osadníci o tom čo sa deje vo svete a čoho sa dožijú nemali ani dumstu, niečo akoby viselo vo vzduchu.  Podobalo sa to akoby zatmeniu slnka, šero v ktorom sa aj vtáctvo chová akoby zmätene.  Niečo sa dalo vycítiť z chovania miestneho obyvateľstva maďarskej národnosti, ktoré (česť výnimkám) dávalo Slovákom cítiť, že sú tu cudzinci. Správ z vyšších sfér nebolo. Tlač bola neznámym pojmom, jediné rádio, ktoré vlastnil vzdialenejší sused viacej mlčalo ako bolo v prevádzke.  Viac sme sa dozvedali od slovenských kolonistov zo susednej osady, ktorí zvestovali, že sa blíži pohroma a nevedia čo bude s nimi.  V lete, myslím, že už bolo po žatve nás prekvapil presun československých vojakov po strniskách smerom na sever.  Na reči boli skúpi, ale naznačili že nás nečaká nič dobré.

V septembri som nastúpil do prvého ročníka ľudovej školy.  Pán učiteľ so slzami v očiach nám oznámili, že nevedia dokedy sa ešte budeme stretávať v tejto škole.  Moc sme to nechápali, tak sa niekto opýtal zo starších žiakov (lebo to bola jednotriedka, v ktorej boli všetky ročníky ), že či ide na inú školu, alebo prečo nás chce opustiť?  Vysvetlil nám, že sa dejú veci, ktoré postihnú najmä Slovákov na tomto území, pretože maďarská vláda si robí naň nároky, žiada ho pričleniť k Maďarsku. Veľa ľudí bude musieť svoje terajšie domovy opustiť a odsťahovať sa za nové hranice. Vraj, ako povedal, budú to v prvom rade kolonisti z tejto osady, a preto ani nevie aký bude osud tejto školy.

Aj keď sme tomu veľmi nerozumeli, ostal v našich srdciach taký čudný pocit neistoty, ktorá o mesiac dva nadobudla celkom konkrétne  kontúry! Už sa verejne  v dedine  medzi Maďarmi oslavovalo, objavili sa prvé transparenty s požiadavkami všetko späť! „Minden vissza!“. A nielen transparenty, prichádzali vyhrážky, ba aj inzultácie občanov slovenskej národnosti, údajne ako sa povrávalo organizovanými skupinami vysielanými z Maďarska.  Situácia v mesiacoch september a október sa výrazne zhoršila. Už sme boli svedkami, že odchádzajú niektoré rodiny s naloženými povozmi  preč, nečakajúc na horšie časy. Zrejme boli lepšie informovaní ako my.  Nevedeli sme, čo sa deje s Republikou, ako bezohľadne sa usilujú maďarské strany na čele s Jarossom, Esterházym  v súčinnosti s Henleinovcami v Čechách vyvolať chaos a dožadovať sa nielen širších práv, ale aj pripojenia k svojim materským štátom. Povzbudzovali ich k tomu predovšetkým kroky maďarskej vlády a masové revizionistické akcie organizované za pripojenie „bratov Slovákov“ k Maďarsku, ako tomu bolo  v druhej polovici septembra 1938.  Nevedeli sme samozrejme vtedy, že všetko to súviselo s ultimátami Hitlera a ústupkami vtedajších európskych mocností Veľkej Británie, Francúzska a Talianska,  ktoré v Mníchove podpísali hanebný diktát, v dôsledku ktorého dochádza  de facto   k rozpadu ČSR. Mníchov , okrem toho že odobril požiadavky Hitlera pokiaľ ide o ústupky územia voči Nemecku a Poľsku, zároveň určil v dodatku, že do troch mesiacov sa majú vyriešiť aj územné požiadavky Maďarska. To sa možno dočítať teraz, ale veľa Slovákov (vrátane v našej obci) v tom čase o tom nevedelo, no zažívalo to na vlastnej koži.

(Ako svedčia dokumenty už začiatkom októbra 1938 dochádzalo k prvým rokovaniam o slovensko-maďarskej hranici, teda v období kedy dochádza aj k vážnym vnútropolitickým zmenám (odstúpenie prezidenta a vlády  a Žilinská dohoda), čo sa negatívne odrazilo aj na celkovej  príprave slovenskej  delegácie s Maďarmi. O tom, že česko-slovenskú delegáciu budú tvoriť len slovenskí a rusínski predstavitelia  rozhodla Ministerská rada v Prahe, a tak do  Komárna kde sa rokovanie malo uskutočniť vycestovala delegácia v zložení predseda Jozef Tiso, ďalší členovia Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest, Ivan Krno a za Rusínov I. Parkányi. Generál Viest spomínal, že delegácia bola nepripravená, nemala k dispozícii relevantné argumenty, návrhy,  a ani direkcie od pražskej ministerskej rady. Pritom museli čeliť medzinárodne skúseným politikom a vyjednávačom, akými boli vtedajší minister zahraničných vecí Kálmán Kánya, či minister školstva Pál Teleki a ďalší.

Z priebehu rokovania sa dozvedáme, že maďarská delegácia sa pokúšala svoje územné požiadavky obhájiť odvolávaním sa na maďarské štatistiky o národnostnom zložení obyvateľstva, pravda, nie z roku 1938 ale z roku 1910, ktoré  bolo najvýraznejšie poznačené silnou maďarizáciou.  Na základe toho si robila nároky na odstúpenie územia tiahnúce  sa líniou od Devín, Bratislava, Nitra, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota,  Jelšava, Rožňava. Košice, Trebišov, Užhorod, Mukačevo až po hranice s Rumunskom! Slovenská delegácia takúto nehoráznu požiadavku odmietla, a navrhla niektoré kompromisné ústupky v podobe odstúpenia Nového Mesta pod Šiatrom a Šiah, a tiež namiesto odstúpenia územia výmenu obyvateľstva! A to bol vlastne koniec rokovaniu, keďže maďarská delegácia si pozbierala zo stola  spisy  a  obvinila česko-slovenskú delegáciu, že marí rozhodnutia Mníchovskej konferencie a 13.októbra jednostranne rozhodla o ukončení rokovaní.  Koncom októbra došlo k dohode, že sa obe delegácie podriadia rozhodnutiu veľmocí formou arbitráže, ktorá sa vzápätí na zámku Belveder vo Viedni 2. novembra 1938 aj uskutočnila. Dvaja hlavný aktéri v mníchove V.Británia a Francúzsko sa „vzdali nároku na zasahovanie“ (och aká ohľaduplnosť!) a tak  za vrch stola si za Nemecko zasadol minister zahraničných vecí Nemecka Joachim von Ribbentrop a poľný maršal Hermann Göring a po jeho boku za Taliansko minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano, no a potom Maďari v zložení ako v Komárne, a za Česko-Slovensko minister zahraničných vecí František  Chvalkovský a Ivan Krno, za Slovensko Jozef Tiso predseda vlády a Ferdinand Ďurčanský minister spravodlivosti, a tiež zástupca Karpatskej Ukrajiny  predseda vlády A. Vološyn.)

Že je zle,  veľmi zle sme pocítili už bezprostredne po arbitráži. Jasot, a výkriky  na slávu Anyaországu, a  vezéra Horthyo ozývajúce sa zo spitých hrdiel  nedočkavých Maďarov dolu z dediny.  Ako píše Simon Attila v práci „Magyar idök a Felvidéken 1938 – 1945“  keď vstupovali maďarskí honvédi na zabrané územie tak im zástupy dievčat hádzali kvety pod nohy, a ženy len stáli a  plakali od šťastia. Bola to však len „predohra“ toho čo nasledovalo. Zo dňa na deň nám zrušili slovenskú školu s opatrením aby každý žiak opakoval daný ročník znova.  Vraj aby sme sa lepšie naučili po maďarsky, to mala zabezpečiť aj dosadená učiteľka, ktorú k nám dolifrovali niekde z Anyaországu. Nuž, ale aj to sa dalo zniesť, naučiť sa jazyk nie je hanba, avšak násilne niekoho odnárodňovať je zločin! A takýto zločin sa páchal na celom zabranom území, ktoré ako dokladajú štatistiky predstavovalo takmer 12 tisíc km2 s viac než miliónom obyvateľov, pričom počet obyvateľstva slovenskej národnosti oproti roku 1938 prudko klesol!  Podobne ako v našom okresnom meste, ktoré malo v roku 1930  5 956 Slovákov a 4 974 Maďarov, nuž a koncom roku 1938 podľa maďarského zistenia už len 1 691 Slovákov, avšak 10 239 Maďarov!

Takmer denne snorili maďarskí žandári (ktorých sme inak nevolali ako „kakaši“ , lebo mali na svojich žandárskych čiapkach perie, nápadne sa podobajúcom na kohúti chvost). Ak bol niekde väčší hlúčik ľudí Slovákov, hneď ho rozháňali. Výrazne sa zmenila situácia aj pokiaľ ide o spotrebiteľský tovar. Živo si pamätám najmä na obuv, ktorá mala podrážky z dreva, volali sme ich „dreváky“. Hrôza sa však len blížila. Ani týždeň po okupácii o tri roky staršia moja sestra išla do „konzumu“ pre nejakú drobnosť. Už sa nevrátila po vlastných. Údajne ju napadol v dedine pes. Aj tak slabá na srdce, tento útok (ako vraveli poniektorí, nie náhodný) neprežila.   Raz v podvečer pribehla udychčaná moja 16 ročná  sestra, ktorá so slzami v očiach vyrozprávala čo sa udialo v rodine Tvarožkových na Loku, u ktorých  pracovala ako pomocnica v domácnosti, čiže ako sa vtedy hovorilo slúžka. Hovorila, že v podvečer prišli do bytu tejto rodiny dvaja žandári, spolu s richtárom obce s príkazom, aby sa rodina zbalila a do rána opustila usadlosť! Mali vtedy dve malé deti Nebola možnosť žiadneho odvolania, len čo najpotrebnejšie zbaliť a vydať sa niekde na Myjavu, kde údajne mali známych či rodinu. A takýchto vysídlení bolo na tisíce , dotklo sa to unisono všetkých slovenských a českých kolonistov, ktorí museli utekať pred zvôľou nastupujúceho režimu. A neobišlo sa to ani bez strát na životoch. K nám sa doniesla správa z neďalekého Köbölkőtu (teraz Gbelce), kde zavraždili českých kolonistov. Kopili sa aj iné neprávosti, ktoré si odnášali najmä naši rodičia, či už na úradoch, pri odovzdávaní poľohospodárskych produktov ktoré si vypestovali alebo vychovali. Aby ako tak sme vyžili skrsol nápad, hľadať pomoc na Slovensku u rodiny pod Veprom. Nuž a tak otec, ktorý bol neobyčajne bojazlivý sa nechal nahovoriť a podujal sa tajne so švagrom prekročiť slovensko-maďarské hranice a priniesť potrebné veci-hlavne obuv, oblečenie a pod., ba pre mňa aj husle, na ktorých vraj hrával môj prastarý otec ako primáš na svadbách, či iných príležitostiach.

Nuž ako som úvodom spomenul je výročie udalosti ktorí podaktorí vítajú, oslavujú a iní trpia a ho preklínajú. My sme patrili k tým druhým! Muselo prejsť ďalšie utrpenie aby sa pomery zmenili, avšak ani po 80 rokoch sa úplne nezotreli protichodné prístupy  a názory aj na udalosť,  ktorej sa len tak akosi advokátsko-obchodnícky hovorí ako „Viedenská arbitráž“.

 

 

 

Úvaha o terorizme po nezmyselných vraždách v Európe.

05.09.2018

Terorizmus nie je objavom našej doby. Nezrodil sa ani 11. septembra pádom dvojičiek v New Yorku. Sprevádza ľudstvo od nepamäti. Raz viac inokedy menej, avšak obyčajne vždy, keď dochádza k viac »

K tragédii v Katynskom lese spred 78 rokov.

23.03.2018

V týchto dňoch sa na pamätnom mieste v Katynskom lese v Bielorusku schádzajú občania, aby zapálili sviečky a položili kytice k hrobom povraždených poľských dôstojníkov. Napriek tomu, viac »

Čo sú to za mladí ľudia na ktorých „celý svet pozerá“ (prezident Kiska). ..

20.03.2018

...či nevinní mladí ľudia (Nicholsonová-Ďurišová), ktorí usilujú o slušné Slovensko? V niektorých internetových novinách som čítal, že spisovateľ G. Murín podal na generálnu prokuratúru viac »

pieštany, pochod čertov, maska, krampus

V Piešťanoch sa uskutočnil druhý ročník pochodu čertov

15.12.2018 21:10

Ide o jediný pochod čertov na slovenskom území.

Žilina, diaľnica

Štát bude mať za čo stavať, na dopravu získal z eurofondov takmer miliardu

15.12.2018 21:00

NDS zazmluvnila v roku 2018 z eurofondov z Operačného programu Integrovaná infraštruktúra projekty v sume 936,9 milióna eur.

Peter Pellegrini

Výber stíhačiek F16 bol podľa Pellegriniho transparentný

15.12.2018 20:35

Premiér to povedal v diskusnej relácii a vyjadril sa aj k výberu prezidentského kandidáta strany Smer.

Chevrolet Corvette ZR1 - 2018

Trumpove clá na autá strašia aj americké automobilky

15.12.2018 20:33

Predstavitelia automobilového priemyslu z USA zdôraznili potrebu obchodnej dohody s Európskou úniou.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 35
Celková čítanosť: 59993x
Priemerná čítanosť článkov: 1714x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy