V diskusii s premierom R.Ficom v relácii STV o 5.min. 12 (28.3.2010) predseda maďarskej opozičnej strany SMK Csáky Pál, zrejme v rozrušení a nekontrolovanej chvíľke šplechol do očí celej slovenskej verejnosti nehoráznu lož o decimovaní a zdecimovaní Slovákov v Maďarsku, keď tvrdil, že to nebol nik iný ako „bývalá československá vláda a Dr. Vladimír Clementis“! Neviem, z akých príčin toto nehorázne obvinenie a zjavné klamstvo svojho spolubesedníka R.Fico namieste rázne neodmietol, je mi však nepochopiteľné, že sa proti tomuto výroku neohradili ani naši historici, ktorí by mali najlepšie vedieť kto skutočne odnárodňoval a decimoval Slovákov už takmer dve storočia v bývalom Uhorsku aj Horthyovskom Maďarsku.
Nebola to pochopiteľne čsl. vláda ani Dr. Vl. Clementis, ale maďarské vládnúce kruhy, ktoré započali s násilnou asimiláciou a pomaďarčovaním Nemaďarov v Dunajskej kotline.Veľmi presvedčivo na túto skutočnosť poukázal už Fr. Hrušovský vo svojej práci Slovenské dejiny v roku 1940, kde o. i. písal: „Do rakúsko-uhorského vyrovnania r. 1867 viedli Maďari neúprosný boj proti Viedni za nezávislosť uhorského štátu.Cieľom Maďarov nebolo len osamostatnenie Uhorska, ale aj jeho úplné ovládnutie Maďarmi, ktorí boli v Uhorsku stále v menšine. Všetky snaženia maďarské smerovali k tomu, aby sa z nejednotného a viacrečového uhorského štátu vyvinul jednorečový maďarský štát, čiže aby sa z politického, štátneho národa uhorského vyvinul národ presvedčením, citom i jazykom národ maďarský.Tento cieľ bolo možné dosiahnuť len tak ak sa jednotlivé nemaďarské národnosti – čiže tí “ po slovensky, po rusínsky, po rumunsky, po srbsky alebo po nemecky hovoriaci Maďari“ – stanú Maďarmi, ktorí budú hovoriť po maďarsky. Cestou pre dosiahnutie tohto cieľa bola maďarizácia“ konštatoval autor.
Ambície maďarského národa boli pochopiteľné a historicky oprávnené, neoprávnené však boli spôsoby a metódy akými to politická reprezentácia Maďarov chcela dosiahnuť. Boli to praktiky, ktoré miestami nadobúdali genocídny charakter. Mimoriadne citlivo zasiahla maďarizácia predovšetkým Slovákov, ktorých národné uvedomenie značne zaostávalo a začalo sa výraznejšie prejavovať až nástupom štúrovskej národno buditeľskej generácie. Kde kto sa snaží tieto skutočnosti bagatelizovať, pokladať ich div nie za výmysel nejakých nespratných slovenských nacionalistov. Čo však dokazujú fakty a nie reči zástancov a obhajcov „nation Hungarica“?. Tie hovoria, že v bývalej časti habsburgskej ríše v Uhorsku, bolo od roku 1787 do roku 1880 pomaďarčených vyše dva milióny Nemaďarov , medzi nimi veľký počet slovensky hovoriacich občanov, a to dokázal nie iný ako medzinárodne uznávaný maďarský politik, spisovateľ a profesor a sociológ Dr. Jászi Oszkár. Ale ani ďalšie desaťročia neboli o nič zhvievavejšie voči nemaďarským národom a národnostiam. Ba ako potvrdzujú štatistiky ešte krutejšie. Úmera je veľmi nepriamo úmerná. Ak na jednej strane počty Maďarov enormne vzrastajú tak na strane druhej počty iných národností výrazne klesajú. Niektoré údaje hovoria, že za necelých sedemdesiat rokov počet oficiálne vykázaných Maďarov vzrástol až o 110%. Takmer 600 000 Slovákov bolo pomaďarčených len v období 1880 – 1910. Nie náhodou, ale zrejme poznaním a kritickým hodnotením týchto a ďalších faktov dospel maďarský literárny historik Farkas Gyula k záveru, že toto obdobie nemožno nazvať inak ako obdobie asimilácie, a tak ho aj pomenoval („az asszimiláció kora“).
Zistiť presný počet Slovákov hlásiacich sa k svojej národnosti v Maďarsku bolo a je prakticky nemožné.Tak napr. v roku 1930 sa podľa oficiálneho sčítania hlásilo k slovenskej národnosti (materinskej reči) 104.819 osôb, o približne desať rokov neskôr maďarské štatistiky vykazujú už len 75.920 osôb, ktoré priznali slovenskú materinskú reč a slovenskú národnosť priznalo len 16.689 osôb! Ďalšia vlna maďarizácie nastala po okupácii južného Slovenska horthyovským Maďarskom po viedenskej arbitráži v r. 1938. Týmto flagrantným aktom bolo Slovensko okyptené nielen pokiaľ ide o územie ale do maďarského područia sa dostali státisíce Slovákov, odsúdených k novému národnostnému útlaku a brutálnej maďarizácie, alebo boli nútení utekať na sever zachraňujúc si neraz len holé životy.
Dovolím si na záver tohto môjho príspevku zacitovať z listu Michala Francistiho, svojho času predsedu Antifašistického frontu Slovákov v Maďarsku, ktorý písal 28.11.1945 Révai Jozefovi. prednému činiteľovi vtedajšej Maďarskej komunistickej strany. Písal : „…Je faktom, že terajšia maďarská demokracia nezabezpečí existenciu slovenského ľudu. Jazyk, národnosť a kultúra Slovákov je v takom istom nebezpečí, ako za minulý fašistický systém. Maďarizácia prebieha ďalej…“ Klamstvo Csákyho v konfrontácii vyššie spomenutých údajov je viac ako zrejmé, a teda ak niekto „decimoval slovenskú národnosť v Maďarsku“ tak to určite nebola ani československá vláda, ani Dr. Vladimír Clementis, ale likvidačná politika národností cieľavedome uskutočňovaná po celé stáročia maďarskými vládnymi kruhmi, podporovanými najrozličnejšími revizionistickými organizáciami a spolkami, školské a kultúrne zariadnia nevynímajúc.Taká je, žia pravda, na ktorej nezmení nič ani sebavedomejšie klamstvo Csáky Pála a jemu podobných.