Mix

Predovšetkým by som rád hneď úvodom čitateľov,( ak sa nejakí nájdu) upozornil, že svojim povolaním som nebol, ani nie som učiteľ, pedagóg. Ale nejaké skúsenosti so školou, žiakmi, študentmi aj učiteľmi mám. O nich však v tomto príspevku nebude reč. Slovo chcem prenechať učiteľovi s veľkým „U“ národnému umelcovi Fraňovi Kráľovi. Fraňo Kráľ ako je známe bol učiteľom. Zmaturoval na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Na vojne ochorel na vtedy zákernú chorobu TBc. Ešte nie riadne doliečený bol zo sanatória prepustený a začal pracovať ako učiteľ v Okoličnom (mestská časť L. Mikuláša), neskôr bol preložený do malej dedinky Kováčovce v okreseModrý Kameň a na ďalšie miesta. V roku 1931 sa dostal do Bratislavy, no pre svoju komunistickú ideológiu bol predčasne penzionovaný. Toľko stručné Curriculum vitae Fraňa Kráľa, ktorý nedlho po oslobodení,  v ešte takpovediac povstaleckej SNR,  dňa 25. mája 1945 o učiteľoch, ale nielen o nich vydal takéto svedectvo:
„Slávna Národná rada! V tejto významnej chvíli pre slovenské učiteľstvo, keď náš zákonodarný zbor má schváliť návrh povereníka školstva a osvety na nariadenie o úprave niektorých predpisov o služobných a platových pomeroch učiteľstva, žiada sa popri odôvodňovaní tohto opatrenia po stránke hmotného odčinenia krívd a nespravodlivostí, povedať i niekoľko slov na zdôvodnenie mravnej úlohy, ktorú má splniť tento významný čin v radoch nášho učiteľstva. Áno, nejde tu len o podanie pomocnej ruky materiálnej biede tým našim kultúrnym pracovníkom, ktorí za najťažších podmienok v prvých líniách vykonávajú svoju národnú povinnosť v borbe za duchovné pozdvihnutie nášho ľudu, ale rovnako dôležité poslanie má vykonať toto opatrenie ako morálna satisfakcia na povzbudenie sebavedomia v celej učiteľskej pospolitosti. Náš školský pracovník, vychovávateľ a šíriteľ kultúry nesmie naďalej pociťovať, že jeho postavenie vo verejnosti je niečím druhoradým, vedľajším, menej dôležitým, čo je len príťažou, trpenou potrebou, ale naša nová spoločnosť musí mu jasne a konkrétne dať najavo, že sa tu s ním ráta ako s prvoradým činiteľom v národe, že sa naňho myslí, že sa naň pamätá, že nám je nezbytne potrebný, že si jeho prácu a námahu vysoko ceníme, že sa na jeho vznešené poslanie s úctou pozeráme. Nech zakape čím prv a navždy u nás dedičstvo čias, keď učiteľ bol len služobnou figúrou na vykonávanie rozkazu tej či onej svetskej i cirkevnej vrchnosti a nech sa stane tento najužitočnejší zástupca vedy a šíriteľ osvety v našom ľude skutočne váženým, cenným a nepostrádateľným činiteľom na vlastných nohách s vedomím si svojho významu a dôležitosti úlohy, ktorú v národe vykonáva. Áno,
dokážme učiteľstvu, že to s ním úprimne myslíme, že sa oň staráme, že chápeme jeho životné ťažkosti, že pomer našej novej spoločnosti je k nemu vrelý, uznanlivý, vďačný, aký ešte nikdy v nijakom doterajšom zriadení k duševným pracovníkom u nás nebol a potom iste i učiteľstvo vo svojom celku pochopí, že čo od neho národ v dnešných ťažkých časoch očakáva, potrebuje, žiada, čo je každý učiteľ dnes povinný pre svoj ľud konať. Zmizne rozpačitosť, nedôvera, váhanie, habkanie, bezradnosť, pochybnosť, neistota, čo stále ešte máta u niektorých jednotlivcov v radoch učiteľstva a nastane vyjasnenie, kladný postoj, dobrá vôľa a všeobecná dôvera k našim úprimným snahám o lepší život národa, k nášmu novému ľudovodemokratickému spoločenskému systému. Každý učiteľ porozumie a pochopí výhody nových organizačných ustanovizní a i ten, čo sa doteraz správal negatívne, pasívne, zapojí sa do aktívnej práce pri formovaní a výstavbe nášho nového života. Nebude sa s pohŕdaním dívať na inštitúciu národných výborov, pomocou ktorých si sám ľud svoje veci spravuje, nebude ho urážať robotník či roľník vo funkcii organizátora a vykonávateľa našich verejných záležitosti, ale s plným pochopením a uznanlivosťou ocení výhodu týchto nových spravodlivejších ustanovizní pred starými svojvoľnými a následníckymi zariadeniami. Nebude s povzdychom spomínať na časy, kedy mu rozkazoval byrokratický učený pán a s pohŕdaním prijímať prípadne pokyny pospolitých ľudí, ale s uvedomením, pochopením zapojí sa do spolupráce a dá k dispozícii svoje vedomosti a schopnosti na pomoc tým, ktorí nie svojou vinou nebolí dostatočne vyškolení pre úlohy a na miesta, ktoré dnes plným právom a zaslúžene zastávajú. Učiteľ sa mravne vzpruží, nájde si patriace mu miesto v novej spoločností, bude pracovať, tvoriť, dávať a spätným odrazom zas morálne získavať, obohacovať svoju osobnosť, lebo náš ľud ho iste nenechá bez odmeny, bude mu vďačný, bude si ho ceniť, čím porastie jeho vážnosť a autorita, ako najvyšší zisk pre človeka, hodného toho mena. Učiteľ prestane byť v ľude cudzím, panským elementom, ktorému sa závidí trocha lepší kabát, alebo kúsok belšieho chleba, dedina ho pochopí, prijme už raz medzi seba skutočne za svojho a dožičí mu zo srdca.
I lepšie hmotné postavenie, než ho majú ešte v širokých vrstvách nášho ľudu. Nuž a my pri tejto významnej príležitosti želáme čo najúprimnejšie nášmu učiteľstvu, aby sa jeho sen čím skôr a v plnej miere uskutočnil.“

Myslím, k povedanému sa nežiada žiaden komentár, snáď len to, že F. Kráľ už pred 70. rokmi povedal to, čo už malo byť dávno splnené!

Tak nech sa darí našim učiteľom, nech z toho má osoh celá spoločnosť.