Mix

Maďarský parlament v decembri 2012 prijal uznesenie, ktorým 12. apríl prehlásil za pamätný deň Maďarov vysídlených z „Felvidéku“, (ako nazývali a naďalej nazývajú v Maďarsku južnú časť Slovenska.) Mnohým na Slovensku zrejme tento dátum nič nehovorí. Skôr si ho spájajú s významným dňom ľudskej odvahy spojený s prvým kozmickým letom lodi Vostok 1 z kozmodrómu Bajkonur., v ktorej sedel nezabudnuteľný ruský kozmonaut Jurij Gagarin.

Pravda, maďarský parlament nemal na zreteli túto historickú udalosť, ale prvý transport, ktorým odchádzali zo Slovenska občania maďarskej národnosti do Maďarska na základe dvojstrannej zmluvy o výmene obyvateľstva, podpísanej vládami oboch štátov dňa 27. februára 1946 v Budapešti.

Nie s rovnakými pocitmi prijímali uzatvorenú dohodu na oboch stranách Dunaja. Ak na jednej strane Slovenská národná rada dohodu víta a v prijatom Ohlase k Slovákom v Maďarsku v predvečer podpísania dohody konštatuje, že „po ťažkých utrpeniach, strádaní a obetiach na majetku a krvi doprial nám milostivý osud jedinečný dar: Žiť všetci pod jednou rodnou strechou. Vzácne sú také chvíle v živote národa a v jeho histórii opakujú sa len veľmi zriedkavo! „, tak na druhej strane bolo zrejmé, že ju maďarská strana napriek podpisu bude všemožne sabotovať. Zrejme aj preto, vedúci československej delegácie štátny tajomník MZV ČSR dr. Vladimír Clementis na tlačovej konferencii pred novinármi vyhlásil, že ak nebude ochota maďarskej vlády riešiť otázky rokovaním a dohodou, potom si československá vláda vyhradzovala právo predniesť túto otázku na mierovej konferencii, alebo ju riešiť inými prostriedkami.

Jeho tušenie bolo správne! Maďarská vláda využívala každú možnosť, ako jej zabrániť, alebo aspoň realizáciu oddialiť. Nádeje vkladala aj do Mierovej konferencii v Paríži (1946), že sa jej podarí zvrátiť požiadavku československej delegácie o vysťahovaní 200 tisíc Maďarov nad rámec už podpísanej dohody. To sa jej aj podarilo, aj keď bola zaviazaná, aby v lehote do 6 mesiacov daný problém riešila bilaterálne s československou vládou.

Už počas konferencie československá strana naliehala, aby Maďarsko prikročilo k realizácii už podpísanej dohody. Avšak praktických krokov sa nedočkala. Proces výmeny ostal na „mŕtvom“ bode. Keďže výzvy a žiadosti, aby sa prikročilo k plneniu dohody maďarská strana de facto ignorovala, československá vláda v snahe ju k tomu „donútiť“ sa rozhodla využiť vnútroštátne nástroje, predovšetkým Dekrét prezidenta republiky o všeobecnej pracovnej povinnosti č. 88/45 Zb. Na základe neho od konca novembra 1946 začal splnomocnený Osídlovací úrad s náborom pracovných síl spolu s rodinami maďarskej národnosti a transportovať ich do českého pohraničia, resp. na Moravu. To primälo maďarskú vládu, aby zanechala obštrukcie a pristúpila k výmene nie len de jure, ale aj de facto! A tak po dlhých a náročných rokovaniach v zimných mesiacoch roku 1946/1947 a tlakoch zo strany československej vlády, vrátane tvrdých vnútroštátnych opatrení voči maďarskej menšine bola maďarská vláda po vyše 400 dňoch nútená pristúpiť ku konkrétnemu plneniu výmeny v zmysle prijatej Dohody.

„Po 410 dňoch neustáleho preťahovania a odkladania uskutočnenia dohody z 27.II.1946 pohli sa včera v noci prvé železničné transporty Slovákov z Maďarska, za ktorých súčasne v tú istú noc odchádzajú dva transporty Maďarov zo Slovenska“, podáva 12. apríla správu svojej redakcii dopisovateľ Národnej obrody pôsobiaci v Nyíregyházi. Pohol sa zároveň prvý transport „nedočkavých“ Slovákov aj z maďarského Pitvaroša, ktorý dorazil do železničnej stanice Sereď 13. apríla 1947. Ďalšie transporty prichádzali zo Slovenského Komlóša a Níreďháze, z ktorých rodiny boli umiestňované v oblasti Galanty a Levíc. Bola to udalosť, ktorá zapĺňala stránky novín a vzbudzovala pozornosť celého Slovenska. Na konečných staniciach ich vítali miestni obyvatelia aj poprední predstavitelia politického a kulttúrneho života. V privítacích rečiach sa striedali tak demokrati, ako aj komunisti, Ján Ursíny, Gustáv Husák, Martin Kvetko, generál Ferjenčík, a tiež v mene spisovateľov Michal Chorvát. Príchod Slovákov na rodnú zem bol sprevádzaný mnohými ťažkosťami, s ktorými sa stretávali tak v Maďarsku, ale tiež na Slovensku v dôsledku neplnenia záväzkov vyplývajúcich pre maďarskú stranu z podpísanej dohody o výmene.

Podľa štatútu prislúchalo Osídľovaciemu úradu pre Slovensko v Brastislave úloha „vypracovať plán pre osídlenie uvoľnených oblastí slovanským obyvateľstvom, určiť postup osídlenia a organizovať jeho praktické prevádzanie“. Prvoradé bolo zabezpečiť prichodiacim Slovákom primerané bývanie a hospodárske usadlosti v prípade roľníkov. V tom však bol najväčší problém. Hovorili o ňom presídlenci a obracali sa o pomoc na rôzne úrady a inštitúcie. Presídlenec z Gbeliec (okr. N Zámky) vo svojej sťažnosti o. i. hovorí: „Z Čiech nám dochádzajú späť Maďari, ktorých tam úrady odviezli na prácu. Robia nám ťažkosti, kradnú u Slovákov, ktorí k nám prišli z Maďarska a prenasledujú ich, že čoskoro budú musieť ísť preč„. Šestnásť členná delegácia presídlencov z Maďarska navštívila V. Širokého, vtedajšieho predsedu KSS a zo záznamu z ich prijatia čítame: „Naše postavenie je zúfalé. Obraciame sa na OÚ, obraciame sa aj do Bratislavy, chodíme z miesta na miesto a naše žiadosti nie sú vybavené…sme zúfalí, nevieme či by nebolo najlepšie zapriahnuť kone a ísť späť„. O zúfalej situácii svedčí aj nasledovný príklad. 1. novembra 1947 z Miškovca, bolo presídlených 135 rodín ktoré mali byť usadené v okrese Rimavská Sobota. Boli však odtransportované do Čiech, pretože „Maďari, ktorí mali byť vysídlení ako výmena s uvedenými rodinami, vysídlení neboli, zostali na svojich miestach, v dôsledku čoho pre uvedených 135 rodín nebolo dostatok hospodárskych usadlostí ani v okrese Rimavská Sobota a ani v iných oblastiach južného Slovenska„. Na železničnej stanici v N. Zámkoch vo vagónoch transportu dva dni a noci ostávajú rodiny s deťmi pretože ich nemali momentálne kde usadiť. Neraz sa stalo, že sa viacero rodín nasťahovalo provizórne na jednu usadlosť, alebo boli ďalej transportované na Moravu a Čiech!

Podobné problémy rodiny určené na vysťahovanie do Maďarska neprežívali, ich jedinou výhradou bolo, že boli vysťahovávaní, násilne, proti ich vôli. Lenže dohoda bola formulovaná jasne. V článku V. sa hovorí, že „v počte rovnajúcom sa počtu osôb slovenskej a českej národnosti presťahovaných z územia Maďarska na územie Československa, budú presťahované na územie Maďarska osoby maďarskej národností,...“ Slovom, čím viac Slovákov a Čechov z Maďarska príde, tým viac Maďarov z ČSR bude vysídlených, a to bez ohladu na ich ochotu a vôľu!

Z povedaného je zrejmé, že nebyť obštrukcií zo strany maďarskej vlády a inštitúcii, ktoré zámerne sabotovali realizáciu dohody, nebolo by bývalo ani toľko útrap nielen na maďarskej ale ani na slovenskej strane. Záujmom Československa a príslušných úradov zodpovedných za uskutočnenie dohody nebolo túto uskutočňovať neľudsky, násilnými metódami ubližujúcim predovšetkým obyčajným ľuďom. Ak sa tak na mnohých miestach nestalo, si musí svoj vrchovatý diel zodpovednosti vziať na seba predovšetkým maďarská strana.

Fakt, že si túto skutočnosť nemajú záujem priznať svedčí nielen „pamätný deň“, ale aj široko koncipované podujatia, ktorých cieľom je naďalej jatriť dávne rany, zasievať nespokojnosť medzi oba národy, a hlavne a predovšetkým do sŕdc mladej generácie maďarskej národnosti na južnom a juhovýchodnom Slovensku. Svedčí o tom aj výzva „Rákocziho zväzu“ na predkladanie projektov v ktorých by si čo najviac obcí a škôl pripomenulo 70 výročie vysídlenia Maďarov z Československa. Výzva má osloviť predovšetkým študentov stredných a vysokých škôl aby posielali materiály, či už prózu, básne, eseje, krátke videá, filmy a pod., ktoré by sa mohli prezentovať ako osobné svedectvá ľudí vysídlených z ČSR do Maďarska po druhej svetovej vojne. Svoje polienko prikladá aj súbor Mladé srdcia (Ifjú Szivek ), ktoré v programe na apríl uvádzajú pásmo „Vyvlastnenie„, vraj ako výchovno-vzdelávací program. Je príznačné, že sa na tejto činnosti aktívne podielajú nielen poprední predstavitelia maďarského štátu, ale tiež aj predstavitelia maďarskej menšiny zo Slovenska, politici, historici, publicisti…

Píšúc o týchto skutočnostiach natíska sa otázka z iného súdka. Toho „slovenského“. Vari fakt, že sa takmer 100 tisíc Slovákov navrátilo do rodnej vlasti z prostredia, v ktorom ich nečakalo nič iné ako pomaďarčenie si vari nezaslúži primerané pripomenutie tejto významnej udalosti a to nielen v skromných podmienkach v jednotlivých obciach, kde ešte slovenskí navrátilci nestratili svoju identitu, ale v celoslovenskom rámci? Nielen spoločenské organizácie ako Matica slovenská, ale hlavne aj štátne inštitúcie od ministerstiev kultúry, školstva počnúc cez knižnicve, divadlá a filmy…Aby tak udalosť nepripomínala len tabuľa umiestnená na železničnej stanici v Seredi s textom, že „13.apríla 1947 prišiel do železničnej stanice v Seredi prvý transport Slovákov z Maďarska presídľujúcich sa na Slovensko v rámci výmeny obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (1947-1948)“.