Zamyslenie nad tradíciami. ..

27. augusta 2017, gatpur, Nezaradené

Súčasník, najmä príslušník staršej generácie, vie bez toho, aby vedecky skúmal dejinné procesy, na základe vlastných životných skúseností, ako rýchlo sa mení a obnovuje prostredie v ktorom žije a ktoré ho obklopuje. A pochopil aj to, že táto zmena rokmi postupne vzrastá, je čoraz bohatšia a aj rozmanitejšia. V podstate to platí v širšom zmysle aj o dejinách, o ich jednotlivých periódach a epochách a spoločensko-ekonomických formáciách. Slovom pozorujeme, že rieka dejín, jej jednotlivé prúdy zrýchľujú svoj tok od dávnej minulosti k našej prítomnosti a následne k budúcnosti.

Skúsenosti a prežité udalosti sa pretavujú do spomienok, z ktorých zovšeobecňovaním sa stávajú tradície, a dodajme, že neraz veľmi protichodné. A takéto vtláčajú aj pečať vzťahu prítomnosti a minulosti. Na jednej strane prekonávanie a rozchod s tradíciou a na strane druhej jej rozvoj, obohacovanie a pokračovanie. Pretože nie je tradícia ako tradícia, lebo sú aj tradície, ktoré povedané slovami klasika „zaťažujú mozog ako mora“,pretože vystupujú ako spiatočníctvo, ako spôsob konzervácie prežitých negatívnych foriem ľudského spolunažívania. Ich prekonávanie je veľmi zložité a neraz aj neúspešné. Účinnou formou ich prekonávania nie sú ani tak mocenské nástroje ako rozvíjanie a pestovanie tradícií, ktoré svojim obsahom aj formou predstavujú všeľudské hodnoty modifikované a obohacované novými skúsenosťami.

Aj naša súčasnosť nám dokladá, že prekonávanie na jednej strane a rozvíjanie tradícií na druhej strane nie je vonkoncom jednoduchým aktom. Ide predovšetkým o proces nastavenia výchovy a zároveň prevýchovy generácie najmladšej, ktorá vyrastá v novej dobe a za iných spoločenských procesov.

Slováci aj keď nie sú národom čo do početnosti veľký, majú zo svojich skúšaných dejín na čo pozitívne nadväzovať. A nemusíme ísť ani do ďalekej histórie. K takýmto určite patrí aj historické vzopretie sa Slovákov proti zahraničným a domácim reakčným silám – hitlerovského fašizmu a jeho domácim prisluhovačom v podobe Slovenského národného povstania, ktorého 73. výročie si práve v týchto dňoch pripomíname. SNP bolo nielen jedným z najmohutnejších prejavov odporu proti fašizmu v Európe,ale svojim charakterom patrí zároveň k najslávnejším kapitolám našich novodobých národných dejín. SNP svoju dejinnú akceleráciu nevyčerpalo ani po týchto dlhých a na turbulencie všakovakého rázu poznačených desaťročiach, aj keď nebolo a nie je ešte dosť tých, čo sa s tým nevedia zmieriť a najradšej by jeho zástoj pochovali hlboko pod čiernu zem. Využívajú k tomu všetky dostupné prostriedky a formy, ktorými by jeho zmyseľ a tradíciu najmä v očiach najmladšej generácie dehonestovali, ponížili. Okázalo sa hlásia k predstaviteľom, ktorý prisluhoval najhoršiemu režimu, ovešiavajú sa symbolmi, aby aj takýmto spôsobom dali najavo o aké tradície im ide.

V ostatnom čase sa stalo akousi potreštenou módou ničiť pamätníky, ktoré pripomínajú hrdinský zápas našich predkov za našu slobodu, a nakoniec aj za to, že tu dnes ešte vôbec existujeme! V SNP, ako je všeobecne známe bojovali ľudia rozličných národností, z nich okrem Slovákov to boli predovšetkým partizáni z bývalého Sovietskeho zväzu. ZSSR priniesol ako je známe najväčšie obete v záujme oslobodenie nielen seba ale aj značnej čast krajín Európy, vrátane Slovenska. Je až neuveriteľné, že sa ešte dnes nájde človek, ktorý si dokonca vraví, že je umelec, aby za veľkej pozornosti médií sa vyvršoval na pamätníkoch padlých červenoarmejcoch, ich barbarským nivočením. „Umelec“ Kalmus svojim činom zrejme chce dokázať, že na pamätníkoch by najradšej videl symboly hákových krížov, teda tých, v boji proti ktorým vojaci Sovietskej armády bojovali plných šesť rokov aj za našu slobodu, za našu holú existenciu! Dúfam, že takéto príklady sa nestanú ani pre mladých ľudí príťažlivými, že u nich zvíťazí zdravý rozum a nie chorobná ideologická nenávisť, ktorú šíri umelec Kalmus!