Skutočné politické strany sa rodili a rodia nie z potrieb jedincov, ukojiť si svoje túžby niekomu vládnuť, ale z potrieb spoločnosti, ako zabezpečiť svoj pokiaľ možno harmonický vývoj a napredovanie. A to bez primeranej organizácie a organizovania sa nie je možné, ba ani predstaviteľné. „Samovoľný“ vývoj by nevyhnutne viedol buď k chaosu a anarchickému rozkladu, alebo na strane druhej k pokusom tento rozklad riešiť „pevnou rukou“ totalitou, potláčaním akéhokoľvek prejavu iniciatívy a slobody.
Ukázalo sa, že najvhodnejšou a zároveň aj najefektívnejšou formou ako rozumne riadiť spoločenské procesy, záujmy jednotlivých spoločenských a sociálnych skupín sú organizované skupiny približne rovnako zmýšľajúcich ľudí generujúcich záujmy a potreby rozličných sociálnych, záujmových, profesných, generačných a pod. vrstiev spoločnosti, pritom zároveň schopných tieto záujmy nielen artikulovať ale aj programovo pre ich podporu a realizáciu organizovať a získavať, čo najširší okruh obyvateľstva.
Vznik a rozmach politických strán, nahrádzajúcich predošlé reakčné feudálne režimy nastal s rozvojom kapitalizmu, rozmachom výrobných síl, ktorým už nezodpovedali zastaralé formy výrobných vzťahov. Monokratické režimy sa stali objektívne brzdou a preto boli nahradzované počnúc 19. storočím modernými formami organizácie a tými boli politické strany. Ako prvé vznikali záujmové organizácie na obranu životných a existenčných potrieb námezdne pracujúcich neľudsky vykorisťovaných. Ale pretože sociálny útlak bol spravidla sprevádzaný aj útlakom národnostným začali vznikať aj organizácie a strany na obranu národných záujmov.
Tieto prvé organizácie významnou mierou prispeli k tomu, že štátna moc bola nútená ich tlaku ustúpiť a aby zabránila násilnostiam vedúcim k revolučnému prevzatiu moci bola nútená vyjsť v ústrety požiadavkám a prijať všeobecné volebné právo, najprv s konsenzom, ktoré sa postupne demokratizovalo. Prijatím všeobecného volebného práva významne narástol význam politických strán, združujúce jednotlivé záujmové skupiny usilujúce o zmeny mocenského systému podľa svojich predstáv.
V politických stranách sa tak rodil sociálny organizmus ktorý na jednej strane usiloval o nevyhnutné zmeny v riadení spoločenských procesov, no na strane druhej pri prirodzenej sociálnej diferenciácii spoločnosti a tým aj k rozdielnosti ich záujmov dochádzalo a, žiaľ, naďalej dochádza k ich vzájomnému súpereniu, vedúcemu k vzájomnému obviňovaniu z všemožných špinavostí až k nevraživosti, ktoré nevyhnutne vedie k chaosu a anarchii v celospoločenskom meradle. Politická strana sa tak stáva nutným zlom, keď na jednej strane disponuje spomenutými spoločnosť ohrozujúcimi vlastnosťami, no na strane druhej sú pre občiansku slobodu v parlamentnej demokracii jednoducho nevyhnutné. Vyvodzovať z toho to, čoho sme v súčasnosti svedkami, že totiž tzv. tradičné strany sa už prežili, že je tu éra tzv. občianskych skupín , „bezprízorných nestraníkov“, ktorí sú zárukou spravodlivého riadenia a organizovania spoločenských procesov, je cesta do pekla. Pochopiteľne, politické strany, ako veľké sociálne organizmy nie sú bez chýb, imúnne proti všakovakým neduhom otravujúcim a poškodzujúcim spravodlivý rozvoj spoločnosti. Politická strana v boji o získanie moci, najmä však po jej získaní sa musí vedieť vyvarovať mnohým pokušeniam, ktoré sa jej otvárajú a doslova ponúkajú! Musí zanechať metódy a spôsoby predvolebného boja vyznačujúce sa ostrým vymedzovaním, a vzájomným osočovaním a podozrievaním voči iným bojujúcim straníckym subjektom. Avšak to všetko, po ukončení volieb a sčítaní hlasov by malo skončiť. Je pochopiteľné, že do politických strán neprichádzajú všetci s rovnako dobrými úmyslami a predsavzatiami. Cesta nie je však v ich obviňovani a rušení, ale v ich očisťovaní od politických dobrodruhov, chamtivcov a násilníkov. Strana by mala disponovať takými nástrojmi, (napríklad záväznými stanovami) ktorými by vedela podobné neduhy zo svojho organizmu eliminovať a vylučovať. Je to predovšetkým v jej vlastnom záujme, aby aroganciou moci nevyvolávala odpor nielen druhých strán ale hlavne verejnosti a tak neprišla sama o získanú moc. Ani pri sebaväčšej početnej prevahe by sa nemala uchyľovať k politike „väčšina berie všetko“, ale hľadať konsenzus so všetkými relevantnými subjektami pri schvaľovaní opatrení a pri ich realizácii v praxi.
Významnú úlohu pri tom by mali zohrávať aj médiá, najmä preto, že nie sú priamo orgánmi jednotlivých strán, a teda by mali byť nestranícke. Naša prax hovorí však o inom, a to, že naše médiá preberajú na seba neraz nielen funkciu vyšetrovateľov, ale aj prokurátorov a sudcov voči strane, ktorá im z takého alebo onakého dôvodu neinponuje! Takmer denne sme svedkami, ako sa na pravdivé obvinenia objavuje v tlači z druhej strany klamstvo, špinenie a škandalizovanie toho, kto obvinenie verejne vyslovil, alebo publikoval. Namiesto hľadania pravdy sa pestuje vzájomná nevraživosť, dochádza k demoralizácii, ktorá zákonite potom vedie k strate dôvery v politické strany, pretože sa najširším vrstvám spoločnosti prejavuje všetka verejná práca ako pokrytecká, s cieľom sa obohatiť a spoločensky presadiť. Logicky potom nasleduje, že široké vrstvy obyvateľstva strácajú vieru v pravdu, čestnosť v politike, čoho výsledkom je všeobecné odsudzovanie a strata dôvery ku všetkym politickým stranám a všetkým politikom bez rozdielu. A koniec koncov k štátnym a verejným inštitúciám bez ohľadu na akej úrovni pôsobia. Veď nemusíme chodiť ďaleko. Ozaj si postačí niekedy zapnúť TV a započúvať sa do riavy obviňujúcich slov o záškodníctve, mrhaní verejnými prostriedkami zneužívaním moci a jej využívaním na osobné výhody, s dovetkom, a preto je potrebné staré politické štruktúry nahradiť obyčajnými ľuďmi, alebo !morálnou“ stranou kresťanskou, či kollárovou stranou o rodine. Nové „letorasty“ strán predstavujú už húštinu na malej slovenskej zemi. Namiesto organizovaných a programovo jednotných skupín verejných poslancov zaplavujú miestne zastupiteľstvá a parlament „nepoškvrnení nezávislí“ poslanci, z ktorých sa neskôr vykľujú „ťažko závislí“ na určitej strane, ktorá ich takýmto trikom prepašovala do príslušného zastupiteľského orgánu, aby mohla svoju „ ľudomilnú“ politiku ľahšie presadzovať.
V konečnom dôsledku na takejto politickej hre veľa nezískajú, skôr stratia, čo by nebolo tak tragické, keby na to nedoplatila celá spoločnosť rozvratom a anarchiou.
Vo voľbách len v zriedkavých prípadoch nastáva situácia, že moc získa len jeden politický subjekt, jedna politická strana, ktorá je schopná zostaviť vládu, s väčšinovou podporou poslaneckého zboru. Preto sa vžila prax že sa hľadá strana, ktorá svojim programom a pojatím je blízka strane, ktorá vo voľbách získala väčšinu a má záujem s ňou utvoriť vládnu koalíciu. Ako ukazuje prax ostatných rokov, v dôsledku štiepenia a vzájomnej nevraživosti medzi stranami a hnutiami utváranie životaschopnej a programovo jednotnej koalície je veľmi zložitý a niekedy aj neúspešný proces. Okrem toho rozdrobenosť a neobmedzený rast politických subjektov uchádzajúcich sa o voličov ešte viac tento proces sťažuje, a celý politický systém rozvracia. V ostatnom čase sa s týmto problémom potýka po parlamentných voľbách napríklad aj strana ANO v Česku. Na mále mala pri zostavovaní vládnej koalície aj víťazná strana SMER-SD po ostatných voľbách. Ale aj keď je ťažké utvoriť zmysluplnú koalíciu, ešte ťažšie je ju udržať počas celej periódy vládnutia. Koalíciu nie je možné zostaviť bez vzájomných ústupkov a kompromisov. Nie každá z koaličných strán je plne uspokojená svojim podielom na moci, na vplyve nad konkrétnou pre ňu veľmi interesantnou oblasťou, čo pri nedostatočnej vzájomnej komunikácii môže časom vyústiť k vnútornému pnutiu. Nielen pre vnútorné rozpory, ktoré sú v takýchto „zväzkoch“ pochopiteľné, ale pre priestor a možnosti, ktoré využíva resp. zneužíva neukojená a nevraživá opozícia, usilujúca sa takúto koalíciu vnútorne rozložiť, a jej vládu zveličovaním jej chýb a nedostatkov ako sa hovorí „potopiť“.
Mnohé z problémov, ktoré koalícia má v sebe zakódované je možné eliminovať a riešiť, nielen prijatím konsenzuálnej koaličnej zmluvy ale predovšetkým jej dodržovaním všetkými stranami. O to musia dbať predovšetkým lídri strán svojou autoritou a schopnosťou vzniknuté trhliny, a problémy zaceľovať a riešiť za pochodu tak, aby nebola naštrbená vzájomná dôvera a v dôsledku toho ochromená činnosť vlády! Strany nevládnu pre seba a svojich priaznivcov, ale spravujú veci verejné v záujme ľudu krajiny ako celku, v záujme štátu ako celku, v záujme národa ako celku, a teda vonkoncom nie v záujme ich úzko straníckych ambícií a cieľov!
Takúto ambíciu „nepolitickí politici“ nemajú a ani vzhľadom na svoju záujmovú rozmanitosť mať nemôžu. Môžu byť, ak si to uvedomia a priznajú, dobrým korektívom opatrení a činnosti vlády a iných mocenských subjektov, bez snahy túto činnosť akýmkoľvek spôsobom nahradzovať, či dehonestovať.
Slovenská republika je mladý moderný štát prechádzajúci povedané obrazne do dospelosti. Je v ňom veľa protirečení a záujmov jednotlivcov a skupín takých a onakých menšín. Jediné čo by ich mohlo spájať je vlastenectvo materializované spoločnou snahou o jeho zmysluplný rozvoj, a dôstojný život každého človeka v ňom!.