Mnohým našim občanom názov týchto obcí, či osád nič nehovorí. Inak je to u generácii staršej, pamätajúcej si ešte na zničujúce následky druhej svetovej vojny. V mojej pamäti ako mladého zväzáka tieto obce, ako i ďalšie, napr. Baláže, Kalište, Tokajík a pod. už nikdy nevymiznú z pamäti. Nevymiznú preto, že som sa na vlastné oči videl tú spúšť, čo zanechala besniaca nemecká soldateska a im nápomocní gardisti. A to pravda, sme videli len ruiny budov, nie však už obete, ktoré boli v ruinách rodinných domov zmaskrované a spálené.
V tieto dni tomu už bude 73 rokov, čo k týmto tragédiám došlo. Budovy sa dajú opraviť, zrúcané príbytky znovu postaviť. No navrátiť životy tam umučených ľudí od tých najmenších po najstarších nemožno. A boli ich desiatky!
Nielen naša ale aj širšia medzinárodná spoločnosť sa o týchto zverstvách mohla dozvedieť už v roku 1947, keď Národný súd v Bratislave na prelome rokov 1946/47 vypočúval nielen strojcov týchto zločinov, ale aj ich obete, ktoré zrejme neskutočným zázrakom prežili a mohli ako svedkovia strojcov usvedčiť! Ich svedectvá nájdeme v dobovej publikácii nazvanej „PRED SÚDOM NÁRODA, časť II. Čo dokázali svedkovia a písomné dokumenty, ktorú vydalo vtedajšie Povereníctvo informácií, vo vydavateľstve Slovenská Grafia, Bratislava 1947,strany 256-266.
Na strane 264 pod záhlavím Vraždenie v Ostrom Grúni a Kľaku, hneď úvodom sa píše: „Tragédia na Ostrom Grúni, ktorá sa odohrala v dome Debnára, je strašná a práve tak hrozná je i tragédia obce Kľak. O týchto tragédiách vyprávajú pred súdom ako svedkovia ľudia jednoduchí, ale aj ich vyprávanie je tragické, napĺňajúce človeka hnevom i ľútosťou. Len obžalovaný dr. Tiso, necíti ani ľútosť, ani zodpovednosť, jeho svedomie sa nepohne pri ničom“.
Čo hovorili svedkovia? Neviem, či je to zázrak, alebo ruka spravodlivosti, aby niekto prežil a podal svedectvo o spáchaných zločinoch. Je to aj príbeh vtedy nie ani 13 ročného chlapca Františka Debnára z Ostrého Grúňa. Takto opisoval neskôr zoči voči dr. Tisovi, čo všetko videl po tom „čo Nemci zaklopali na náš oblok a ja som s bratom vyšiel von. Spýtali sa kde je náš otec, a poslali nás poňho. Potom prišli dva tanky, dve nákladné autá a tri osobné. Z prvého vyšiel nejaký oficier, vošiel do nášho domu a tam postrieľal našich súrodencov a dve staršie ženy, ktoré sa u nás zohrievali. Potom vyšiel von a rozkázal vojakom, aby všetkých ľudí zahnali do izby. Predo mnou išli dve ženy, ja som ich predbehol, vbehol som do izby a skryl som sa pod písací stôl, ktorý stál v kúte pri posteli. Len čo vošli ženy dnu, oficier ich ihneď zastrelil. Potom si zastal do dverí, a okolo prechádzajúcich ľudí strieľal. Keď už bola plná izba mŕtvych, strieľal v kuchyni a potom aj na dvore. Bolo tam 64 mŕtvych a niekoľko ranených. Mne zastrelili otca, mamu, štyroch bratov a jednu sestru. Ja som bol stále skrytý pod písacím stolom a vyšiel som len vtedy, keď už bolo celkom ticho. Utiekol som do Hrabišova k maminmu bratrancovi“ Na otázku sudcu mladý chlapec ešte spresnil, že tam postrieľali okolo 30 žien a 10 detí do 15 rokov. Aj jeho súrodenci boli ešte veľmi mladí. Jeho starší brat mal len 14 rokov, mladší mali 10, 7, a najmladší len rok a dva mesiace!
Ďalšie svedectvo nebolo o nič tragickejšie! Imrich Masár z Veľkého Poľa, uviedol, že „ 21. januára 1945 SS-mani za pomoci nemeckého obyvateľstva (podčiarkol autor!) vypáili obec Kľak, zavraždili 84 ľudí a to mužov aj ženy“. Poznamenajme, že I. Masár bol aj jedným z tých ktorých Nemci nahnali do Debnárovho domu a tam strieľali. Nechajme však hovoriť zápis z výsluchu:
„Dr. Daxner: Počuli ste že, strieľa?
Masár: Veď sme boli blízko. Keď postrieľali deti, otec utekal dnu, nechali mu len toľko čau, aby videl, čo sa robí a potom ho zastrelili. Potom zavolal do domu Matka, ktorú tiež zastrelili. Nasledovali iní, a všetkých strieľali.
Dr. Daxner: Hnali vás dnu?
Masár: Áno. Celá obec bola obkolesená, takže sa nedalo nikam hnúť.
Dr. Daxner: Ako ste sa dostali von vy?
Masár: Najprv strieľali Nemci v izbe, potom v kuchyni a nakoniec i na dvore.
Dr. Daxner: Vás kde strelili?
Masár: Na dvore.
Dr. Daxner: A čo bolo potom?
Masár: Nemci odišli. Potom za pomoci ranenej manželky, krvácajúci sme odišli na Havranie.
Dr. Daxner: A kam odišli Nemci?
Masár: Do Kľaku.
Dr. Daxner: Koľko ľudí odstrelili v Ostrom Grúni?
Masár: 63 bolo mŕtvych , 9 ranených a 2 bez zranenia. Jeden ranený následne zomrel vo Zvolenskej nemocnici. Svedok ešte dodal, že keď sa Nemci vracali z Kľaku mŕtvoly pohádzali do Debnárovho domu niečím posypali a zapálili.“
Predsedajúci Dr. Daxner sa po tejto výpovedi svedka obrátil na obžalovaného dr. Tisu s otázkou, „či necíti hryzenie svedomia?“ a dočkal sa tejto odpovede:
Dr. Tiso: „Nie moje svedomie je kľudné“.(podčiarkol autor).
Otrasné svedectvo podal aj svedok Anton Mäsiarik z obce Kľak, ktorú Nemci vypálili tiež 21. januára 1945. V tejto obci Nemci zavraždili 84 obyvateľov, medzi nimi starcov, ženy a deti. Otrasný je aj fakt, ktorý svedok uviedol, a na čo sa v našej historiografickej literatúre málo prihliada, a to bol zástoj nemeckého obyvateľstva,a to nie niekedy na začiatku vojny ale na jej úplnom konci, keď o víťazstve Nemecka už nemohla byť ani len reč! Tento svedok dokladá, že spolu s nemeckými vojakmi „prišlo aj nemecké civilné obyvateľstvo zo susedných nemeckých osád, vyháňali ľudí z domovov a strieľali ich“.(podiarknuté mnou). Pred súd predstupovali s otrasnými svedectvami ďalší a ďalší svedkovia Michal Medveď z Tokajíka, Anna Kurimajová z Hažlína, Ján Kocera z Kočkoviec atď. Sú to otrasné svedectvá. Mnohí by radi na ne zabudnúť, bez toho, aby odsúdili ich strojcov a podporovateľov. Iste v roku 1938 bolo asi len pár ľudí, čo cítilo nebezpečenstvo, ktoré sa postupne rozmáhalo až vyústilo do spomenutých tragédií. Dnes poznáme nielen strojcov ale aj ich hrozné činy, a preto niet žiadneho pádneho argumentu tieto zločiny zľahčovať a ich aktérov ospravedlňovať! NO PASARÁN! Volali španielski bojovníci proti fašizmu, dokážme aj my, že fašisti neprejdu ani u nás!
Gatpur