Noviny na Deň víťazstva 8. mája 2020 priniesli správu, že maďarský premier Viktor Orbán študentom, ktorí sa zúčastňujú maturitných skúšok s prianím veľa šťastia pridal aj „obrázok s globusom označujúcim hranice územia historického Uhorska“ .. Proti takejto premierovej „výuke zemepisu“ sa ohradili predstavitelia z Rumunska aj Chorvátska. So Slovákmi na čele S. I. Matovičom to ani nepohlo!
Vrátim sa k mape, s ktorou sa vytasil premier Orbán. Nevdojak ma napadol, pokrik, ktorý som takmer denne počúval v škole a čítal na plagátoch keď som blúdil po levických uliciach. Lebo ja som ako státisíce Slovákov sa nechtiac ocitol po roku 1938 na zabranom území horthyovským Maďarskom! Už v prvých dňoch ošiaľu sa z krčmy ozývalo „ Csonka Magyarországh, nem országh, egész Magyarországr Anyaországh!“ Len neskôr sme sa dozvedeli, že týmito výkrikmi nepokladali tzv. „okyptené Maďarsko“ za štát, ale iba celé, rozumej predtrianonské Uhorsko (ktoré si prisvojovali ako Maďarsko) považovali za svoj „materský štát“. Lenže predtrianonské Uhorsko nebolo len
štátom Maďarov, ale aj Slovákov, Nemcov, Rumunov, Srbov, Chorvátov,Slovincov, Rusínov, slovom Uhorsko patrilo všetkým, ktorí ho obývali,prispievali k jeho prosperite a zaň aj po stáročia bojovali na rozličných frontoch. B. Grünwald, píše že Maďarov bolo početne o milion obyvateľov menej ako Nemaďarov.
Až do konca 18.storočia aj Slováci, ktorí poväčšine obývali hornú časť Uhorska, čoho neskôr vznikol aj názov Horné Uhorsko, alebo aj Felvidék, (Horná zem) považovali Uhorsko za svoju domovinu, a nie sú známe nejaké väčšie národnostné rozbroje, či nebodaj národnostné “pogromy“. Väčšina obyvateľstva bez rozdielu na svoju etnicitu rovnako trpela či už pri prírodných katastrofách, alebo sociálnom útlaku feudálov a mocipánov. Ako sa však začalo prebúdzať“ maďarské nacionálne povedomie (Maďari z hľadiska početnosti
predstavovali oproti iným národnostiam (jednotlivo) majoritu) začala sa aj postupná supremácia maďarského národa, čo na strane druhej vyvolávalo postupnú obranu a odpor postihnutých, medzi nimi aj národne najuvedomelejších Slovákov, „národných buditeľov“, počnúc Bernolákom, Kollárom, Štúrom a ďalšími, ktorí sa nezmazateľne zapísali do panteonu slovenských dejín. Ostré formy nadobudla maďarizácia najmä po tzv. Rakúsko – Maďarskomvyrovnaní v roku 1863. O tom podáva svedectvo okrem iných aj spomenutý
Béla Grünwald syn nemecko-slovenských rodičov zo Svätého Antona pri Banskej Štiavnici. Sám veľký inšpirátor pomaďarčovania najmä obyvateľov na Felvidéku nevynechal jedinú príležitosť ako zabrzdiť rozvoj slovenského národného povedomia hlavne pokiaľ ide zákazy a likvidáciu slovenských kultúrnych inštitúcií, hlavne rozvíjajúce sa školstvo, osobitne stredné, prvé slovenské gymnáziá, ale tiež likvidáciu Matice slovenskej, či slovenských tlačovín. Tvrdil, že v Uhorsku sú obyvatelia hovoriaci po slovensky, ale nejestvuje slovenská národnosť. Napriek tomu, Slovákom žijúcim na Felvidéku venoval najväčšiu pozornosť. Potvrdzujú aj tieto jeho slová: “Ak chceme žiť, musíme sa snažiť posilňovať asimiláciu cudzích živlov, nesmieme pripustiť, aby sa v nemaďarských národnostiach uhorského štátu rozvíjal pocit nezávislosti a solidarity s príbuznými plemenami. Predovšetkým potrebujeme z tela Slovanstva vyrvať Slovákov, ktorí bývajú na území Uhorského štátu.“ Metódou ako toho dosiahnuť bola predovšetkým sústavná a cieľavedomá maďarizácia po všetkých líniách s osobitným zreteľom na mladú generáciu. Za najefektívnejšiu formu pri tom pokladal školu. Škola, podľa jeho názoru, by mala byť takým „strojom“ kde na jednej strane by vchádzali ako zaostalí Slováci a na strane druhej by vychádzali už ako sebavedomí Maďari. V tomto úsilí B. Grünwald nebol osamelým vlkom na tom pracovala celá maďarská mocenská mašinéria a preto niet divu, že počet obyvateľstva národnosti slovenskej sa k začiatku prvej svetovej vojny značne znížil. Podľa niektorých údajov maďarských štatistík sa za jedno storočie počet maďarského obyvateľstva zvýšil okolo 4 miliónov,( no aj napriek tomu ich počet nedosiahol ani celých 55% v štáte). Pokiaľ ide o „Felvidék“ tam sa za 60 rokov (1850-1910) početnosť maďarského obyvateľstva zvýšila o 265%, avšak pri celkovom nárasteobyvateľstva len o 21%. Je pochopiteľné, že to bolo na úkor iných národností,hlavne slovenskej! Na toto všetko sa zabúda, zveličuje sa následok, ale jejpríčiny sa ignorujú, pretože „pravda oči kole!“. Tak teda sa Uhorsko z krajiny spoločenstva národov a národností postupne, ale isto menilo na žalár národov. A bolo len otázkou času, kedy sa tento žalár pod tlakom nespokojnosti a túžbe po národnej emancipácii rozpadne. Prispeli k tomu okrem vnútorných faktorov aj medzinárodné okolnosti. Z nich to bola záslužná činnosť na poli diplomacie T.G.Masaryka, E. Beneša a generála M.R. Štefánika a jeho obrovskej zásluhy pri formovaní československých légií.
Predovšetkým svetová vojna, ktorá ešte viac obnažila protirečenia a nerovnoprávne postavenie nemaďarských národností vo vnútri krajiny, a tiež ohlas Októbrovej revolúcie v Rusku proklamujúcej právo národov na samourčenie! Nemožno nepripomenúť aj známych 14 bodov amerického prezidenta Woodrova Wilsona z 18. januára 1918, najmä z nich 10 bod, v ktorom sapriamo hovorí , že „národom Rakúsko-Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené a zaistené, má byť poskytnutá prvá možnosť na autonómny vývoj“.
(koniec 1.časti)