Mix

Štrbské Pleso. Kto by si už len pri tomto názve nespomenul na úchvatný kút, zasadený vo výške viac ako 1.200 metrov nad morom do podhoria prekrásnych Vysokých Tatier! Zemepánovi J. Sentivánimu zrejme ani vo sne nenapadlo, keď sa koncom 19. storočia rozhodol postaviť na tomto mieste svoju poľovnícku chatu, že sa raz stane významným strediskom rekreácie a športu, príťažlivým pre Slovákov ale i zahraničných športovcov a turistov.

Štrbské Pleso je však aj inak zaujímavé z historického hľadiska. Významne sa zapísalo do našich novodobých dejín prítomnosťou zahraničných štátnikov, prezidentov a predstaviteľov vlád. Radi by sme pripomenuli jedno z prvých, ktoré výrazne pozitívne poznačilo predovšetkým československo-maďarské vzťahy, krátko po ukončení Druhej svetovej vojny. Stalo sa tak pred 67 rokmi, 25. júla 1949, keď sa tu stretli zástupcovia oboch vlád, aby zavŕšili rokovania o konečnej úprave niektorých nedoriešených finančných a hospodárskych otázok.

Čoho sa týkali a k čomu dospeli zodpovední zástupcovia vlád a vedúci delegácií Vavro Hajdú, námestník ministra zahraničia za vládu ČSR a István Antos, štátny tajomník ministerstva financií za vládu Maďarskej republiky.

Impulzom k takémuto rokovaniu boli predovšetkým zmeny vo vzájomných vzťahoch, ktorých výrazom bola zmluva medzi oboma krajinami o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, podpísaná 16. apríla 1949. Pravda, rozvíjať spoluprácu a vzájomne si pomáhať, čo predpokladala zmluva, nebolo možné bez vyriešenia vzájomných pohľadávok a nárokov, ktoré by jedna vláda proti druhej mohla uplatňovať, odvolávajúc sa pritom na dohody a zmluvy z rokov predchádzajúcich. Šlo o nároky a pohľadávky týkajúce sa v podstate troch okruhov vyplývajúcich jednak z parížskych dohôd (28. apríl 1930), Dohody o výmene obyvateľstva (27. február 1946) a tiež Mierovej zmluvy s Maďarskom (10. február 1947) a pochopiteľne z dohôd a zmlúv, ktoré dopĺňali vyššie spomenuté okruhy.

Pokiaľ ide o parížsku dohodu, má sa na zreteli zmluva Trianonská a z nej vyplývajúce záväzky. Dohodami z roku 1930 boli definitívne upravené nielen tzv. „východné reparácie“, ale tiež z československého hľadiska bolo významné, že došlo k medzinárodnému uznaniu našej prvej pozemkovej reformy a odstránili sa tak ťažkosti, ktoré vznikali žalobami maďarských príslušníkov voči Československu na medzinárodné zmierčie rozhodcovské súdy(„Zmierčí súd“ bol rozhodcovským orgánom pre spory z poisťovacích zmlúv-J.P.). Podobne sa postupovalo aj pokiaľ ide o ďalšie okruhy vzájomných nárokov a pohľadávok.

Hlavné zásady o konečnej úprave nedoriešených finančných a hospodárskych otázok boli prerokované a dohodnuté pri návšteve maďarskej vládnej delegácie v Prahe v dňoch 21.-23. júna 1949, s tým, že protokol o týchto otázkach bude podpísaný dňa 25. júla 1949 na Štrbskom Plese.

Ministerstvo zahraničných vecí informovalo predsedníctvo čs. vlády, že pri rokovaniach, ktoré predchádzali podpísaniu protokolu „dospeli obe vlády po starostlivom skúmaní k tomu, že ich vzájomné nároky, plynúce najmä z parížskych dohôd, Dohody o výmene obyvateľstva a Mierovej zmluvy s Maďarskom sa približne vyrovnávajú, a preto by nebolo účelné namáhavým medzištátnym rokovaním zisťovať podrobnosti jednotlivých nárokov a pohľadávok.“ Takéto rokovania by podľa ministerstva boli neúmerne zdĺhavé a vnášali by rušivý prvok do hospodárskej spolupráce oboch štátov, čo by nezodpovedalo novej situácii.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že v minulosti vznikli škody a tým aj pohľadávky voči krajine, ktorá v zmysle vlastných vnútorných opatrení spôsobila ujmu na majetku fyzickým alebo právnickým osobám, či dokonca inému štátu, ktoré štát, ktorý škodu zapríčinil alebo spôsobil má nahradiť. Tak sa to deje bežne medzi jednotlivými krajinami, v prípade, že také dlhy, či pohľadávky existujú. Napríklad niektoré finančné záväzky, ktoré preberali na seba vlády ČSR a Maďarskej republiky v súvislosti s Dohodou o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Otázky týkajúce sa pohľadávok plynúcich z aktu výmeny obyvateľstva sa riešili priebežne tak, ako ich prinášala prax. Rozhodovala o nich Zmiešaná komisia pre výmenu obyvateľstva. Jej rozhodnutia boli podľa ustanovenia článku XI., ods. 3, Dohody o výmene obyvateľstva pre obe zmluvné strany záväzné. Napríklad na jednom z posledných zasadnutí 24. septembra 1948 v Budapešti, zmiešaná komisia prijala dve rozhodnutia – č. 54 „O úprave niektorých alimentačných otázok“ a č. 55 „O transfere niektorých pohľadávok a záväzkov presídlencov“. Ale neboli to len transakcie z tohto titulu. Týkali sa aj iných pohľadávok z jednej či druhej strany a nielen povojnového obdobia. Ukončenie výmeny obyvateľstva v roku 1948 a zmeny v postavení obyvateľstva maďarskej národnosti otázku urovnania a vyrovnania majetkovo právnych a finančných otázok medzi oboma krajinami posunuli na popredné miesto. Výdavky a pohľadávky jednej či druhej strany z obdobia rokov 1945-1949, boli predmetom skúmania príslušných odborných kruhov zriadených na tento účel príslušnými vládami, ale aj pre prípravu podkladov pre bilaterálne rokovanie vládnych delegácií. Intenzívne sa s otázkami začali zaoberať, po podpísaní Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci 16. apríla 1949. Hlavné zásady o konečnej úprave nedoriešených finančných a hospodárskych otázok boli prerokované a dohodnuté pri návšteve maďarskej vládnej delegácie v Prahe v dňoch 21.-23. júna 1949, s tým, že protokol o týchto otázkach bude podpísaný dňa 25. júla 1949 na Štrbskom Plese.

K podpísaniu protokolu na Štrbské Pleso prišli obe vládne delegácie vedené ich predsedami. Za maďarskú vládu Istvánom Antosom, štátnym tajomníkom maďarského ministerstva financií a za slovenskú Vavrom Hajdúm, námestníkom československého ministra zahraničia. Podpísaný dokument sa skladá z dvoch od seba neoddeliteľných častí. Z oficiálneho „Protokolu medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nedoriešených finančných a hospodárskych otázok“ a „Dôverného dodatkového protokolu k protokolu medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nedoriešených finančných a hospodárskych otázok„.

Protokol má celkovo 11 článkov, no zmysel celého ich obsahu vyjadruje „preambula“ , v ktorej československá a maďarská vláda svorne vyhlásili, že „vedené želaním upevniť zväzky medzi oboma štátmi v duchu Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci zo dňa 16. apríla 1949, majúc za to, že je potrebné za týmto účelom dosiahnuť úpravu finančných a hospodárskych otázok, zisťujúc, po svedomitom preskúmaní, že rozdiel hodnoty medzi majetkom, ktorý je na území jedného, či druhého štátu, a ktorý si zamýšľajú odovzdať alebo sa ich zrieknuť, ako aj rozdiel medzi vzájomnými pohľadávkami a nárokmi /: vrátane položiek sporných a ešte nezistených:/ nie je tak značný, aby odôvodňoval ich zisťovanie namáhavým medzištátnym rokovaním, ktoré by oddialilo na nedohľadno úpravu nedoriešených problémov, a tým vnášalo rušivý prvok do hospodárskej spolupráce oboch krajín,rozhodli sa považovať za vyrovnané cestou kompenzácie nižšie určené práva, pohľadávky a nároky za podmienok stanovených v tomto protokole a za modalít v ňom dohodnutých, zriecť sa ich a prehlásiť ich za zaniknuté, a za tým účelom sa dohodli na týchto ustanoveniach“, (zakotvených v oboch dokumentoch-J.P.).

Z jednotlivých článkov stojí za pozornosť pre svoju „aktuálnosť“ článok 5, ktorý je odpoveďou aj na niektoré snahy novodobých „bojovníkov“ za nápravu krívd v minulosti. V článku obe vlády explicitne vyhlasujú, že pokladajú za vyrovnané všetky pohľadávky a nároky, ktoré vznikli alebo by mohli vzniknúť v budúcnosti v súvislosti s opatreniami pozemkovej reformy a rozdelenia pôdy, ako aj zoštátnenie a znárodnenie uskutočnené v Československu, resp. v Maďarsku a dotýkajúce sa záujmov československého, resp. maďarského štátu a československých, resp. maďarských verejných a súkromných právnických osôb. K tomuto článku v dôvernom protokole obe vlády prehlásili, že v prípade uplatňovania pohľadávok, či nárokov zo strany fyzických osôb, o nich nemajú záujem a neposkytnú takýmto osobám pri ich uplatňovaní žiadnu podporu. (Dôverný protokol v článku I. stanovisko maďarskej vlády zakotvuje nasledovne: „Maďarská vláda prehlasuje svoj nezáujem na právach, pohľadávkach a nárokoch, ktoré fyzické osoby maďarskej štátnej príslušnosti uplatnili, alebo by mohli uplatniť na základe parížskych dohôd z 28. apríla 1930, dohody o výmene obyvateľstva z 27. februára 1946, mierovej zmluvy s Maďarskom z 10. februára 1947, ako aj na základe dohôd dopĺňajúce tieto zmluvy a iných listín proti československému štátu a československým verejným a súkromným právnickým osobám, ako aj fyzickým osobám československej štátnej príslušnosti. Maďarský štát neposkytne žiadnu podporu pri uplatňovaní takýchto pohľadávok a nárokov„.) Netýkalo sa to existujúcich práv zo živnostenského, literárneho a umeleckého vlastníctva, ktoré patria obom štátom, alebo ich právnickým, či fyzickým osobám. V dôvernom dodatkovom protokole sa v článku VIII. maďarská vláda ďalej zaviazala, že vráti predmety umeleckej, historickej a archeologickej hodnoty, ktoré boli v novembri 1938 odvlečené z Československa a sú v držaní maďarskej vlády. Modality odovzdania takýchto cenností mali byť neskôr upravené v rámci vzájomnej kultúrnej dohody.

Boli anulované aj všetky nároky spojené s Dohodou o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom z 27. februára 1946. Oba štáty totiž vyhlásili za vyrovnané menovite nároky za náhradu nehnuteľného majetku, ktorý presídlenci zanechali na území štátu z ktorého odišli. V článku 3, v treťom ods. protokolu, v snahe likvidovať všetko, čo súviselo s výmenou obyvateľstva prehlásili za zaniknuté aj všetky ostatné pohľadávky a záväzky, ktoré vznikli do dňa presídlenia na jednej strane a štátom, ktorý opustili a jeho právnickými osobami na strane druhej. To okrem iného znamenalo aj zánik viazaných vkladov. Na viac, v dodatkovom protokole v článku III. ods. 10 obe krajiny deklarovali svoj nezáujem aj pokiaľ ide o pohľadávky a nároky existujúce medzi fyzickými osobami.

Protokol 25. júla 1949 podpísal za československú vládu minister zahraničných vecí Vladimír Clementis a za maďarskú vládu štátny tajomník István Antos. Následne ho schválili vlády oboch štátov, čim sa vzájomne potvrdila jeho platnosť. Vláda ČSR tak urobila 23. augusta 1949 na svojej 54. schôdzi piatej vlády v bode 6, uznesením tohto znenia: „Vláda sa uznáša na návrh ministra zahraničných vecí, opretý o list ministerstva zahraničných vecí zo dňa 4. augusta 1949 , č. j. 332.231/49-C/III, že

1/ schvaľuje protokol medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nedoriešených finančných a hospodárskych otázok, dôverný dodatkový protokol k protokolu medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nedoriešených finančných a hospodárskych otázok, podpísaných na Štrbskom Plese 25. júla 1949, ako aj dva listy vymenené toho istého dňa„. Vláda zároveň v zmysle jednotlivých článkov Protokolu uložila ministrovi zahraničia, aby bez meškania informoval maďarskú vládu o schválení protokolu vládou, zároveň, aby v súčinnosti s príslušnými ministrami menoval troch členov komisie v zmysle článku 11. protokolu a tiež členov zvláštnej zmiešanej komisie pre rokovanie s Maďarskom vo veci „spisovnej rozluky a vzájomného vydania súdnych, správnych a finančných depozitov, a tiež členov zvláštnej komisie, ktorá mala za úlohu rokovať s maďarskou stranou o otázkach československých a maďarských nehnuteľnostiach ležiacich v oblasti 15 km po oboch stranách štátnej hranice“. (Prameň: Národní archiv, fond Úřad předsednictva vlády ČSR/ČSSR/ČSFR-usnesení vlády ze dne 23.8.1949, bod 6 (nezpracováno)). Že aj maďarská vláda s dokumentami podpísanými na Štrbskom Plese prejavila úplný súhlas vyplýva z odpovede vedúceho maďarskej delegácie I. Antosa, ktorý potvrdil stanovisko vyjadrené vedúcim československej delegácie, že „obe vlády sa zaväzujú, že sa postarajú o to, aby v medziobdobí nedošlo k žiadnym rokovaniam, ktoré by odporovali zmyslu a duchu protokolu, sťažili jeho plnenie, alebo obmedzili výsledok ktorý má byť prostredníctvom neho dosiahnutý„. V odpovedi vedúcemu československej delegácie námestníkovi ministra zahraničných vecí v závere Antos písal: „Mám česť Vám oznámiť, že maďarská vláda súhlasí so všetkým čo ste vyššie uviedli„. Jasná reč, niet sa o čom sporiť!

Na Štrbskom Plese, v krásnom podhorí Vysokých Tatier sa urobila akási bodka za nie práve dobrými vzťahmi dvoch susedských štátov, Československom a Maďarskom, medzi Slovákmi a Maďarmi, ktoré pretrvávali po desaťročia a prehĺbili sa počnúc rokom 1938 a pretrvávali až do roku 1948.

V zmysle zásad zakotvených v Protokole, ktorý vošiel do slovenskej spisby ako „Štrbský protokol„, o plnení článkov Protokolu bola povolaná rokovať Zvláštna zmiešaná komisia československo-maďarská, zriadená podľa čl. 11 Protokolu a článku XVI dôverného dodatkového protokolu. V 50. až 70. rokoch sa mnohé otázky riešili v bilaterálnych zmluvách a v rámci tzv. helsinského procesu (ľudské práva). Federálne zhromaždenie ČSFR v zákone o spätnom prevode vlastníctva z apríla 1992 hovorilo o navrátení poľnohospodárskej a lesnej pôdy občanom, skonfiškovanej na základe prezidentských dekrétov z roku 1945. Podobne ako česká, aj Slovenská národná rada, svojím uznesením č. 533 z 20. septembra 2007 deklarovala nedotknuteľnosť povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne: „Právne a majetkové vzťahy, ktoré vznikli týmito rozhodnutiami, (vrátane Štrbského protokolu-J.P.) sú nespochybniteľné, nedotknuteľné a nemenné,“ stvrdila SNR!

Možno nebude zveličením konštatovať, že Štrbským protokolom sa zároveň uzavrela smutná kapitola vzťahov medzi Československom a Maďarskom, medzi Slovákmi a Maďarmi, pretrvávajúca celé jedno desaťročie. Bol to predel medzi minulosťou a budúcnosťou, a preto vychádzať dnes s požiadavkami o akomsi „odškodnom za príkoria minulosti“, nastoľovať dnes otázky, ktoré obidve strany uznali za vyriešené, znamená narušiť túto hranicu. Navyše, keďže sa vtedy neriešili izolované prípady, ale celý komplex vzájomne súvisiacich záležitostí, otváranie čo i len jedinej z nich by viedlo k otváraniu aj ďalších, čo by malo za následok vznik bezvýchodiskovej situácie plnej sporov a s tým spojenej nevraživosti, na čo by opäť doplatili väčšinou len nevinní ľudia, a to ani Slováci ani Maďari nepotrebujú.