Mix

2. Rozpad Uhorska a vznik nástupníckych štátov.

Pripomeňme, v októbri roku 1918 vstúpil proces rozkladu Rakúsko – Uhorska do vrcholného štádia. Vrcholil aj boj doma aj za hranicami Uhorska za sebaurčovacie právo Čechov a Slovákov a ich úsilie o utvorenie spoločného štátu Československej republiky (ČSR). A 28.októbra 1918 Národným výborom v Prahe a 30.októbra 1918 v Turčianskom Martine aj oficiálne deklarovaná. Vyhlásenia a deklarácie hoc ako dôležité, neznamenali ešte definitívne víťazstvo nového štátu. Zvlášť ostrými sa stali otázky územné a hraničné, osobitne sa to

týkalo Slovenska. Už len stručné zhrnutie vtedajších pomerov svedčí o množstve problémov, napríklad: ešte niekoľko týždňov po vyhlásení

republiky nebola moc v rukách ani československého vojska, ani Slovenskejnárodnej rady. Poľské vojenské jednotky obsadili časť Sliezska, ako aj Oravy a horného Spiša. V Prešove a neskôr aj v Košiciach vyhlásila Východoslovenská národná rada na čele s prešovským archivárom V. Dvorčákom Východoslovenskú republiku. Ostrihomský kardináldr. Ján Černoch (Czernoch János), Slovák zo Skalice, vydal výzvu na zachovanie Uhorska. Niektoré nemecké spišské mestá vyhlasovali samostatnosť. A integrity Uhorska sa nevzdávala ani nová vláda v Budapešti na čele s grófom Michalom Károlyim. Taká bola rozporuplná situácia na území Slovenska, keď sa utváral spoločný štát ČSR.

Ale čo si bolo možné predstaviť pod pojmom „územie Slovenska“ nedlho po vyhlásení ČSR, keď ani v histórii ani pri rozpade Rakúsko-Uhorska nevystupovalo jednotne a nebolo nijako výrazne etnicky, geograficky a ani administratívne ohraničené a vymedzené? Čiže kadiaľ viesť hranice Slovenska a novej ČSR a pri tom ich viesť tak, aby boli spravodlivé a prijateľné pre obe zainteresované národy a štáty? Podľa mojej skromnej mienky , v čase keď sa o týchto otázkach rozhodovalo prakticky takéto „spravodlivé a prijateľné hranice“ jednoducho neexistovali, pretože čo pokladali za spravodlivé napríklad Maďari a Maďarsko, stalo sa nespravodlivým pre Slovákov a Slovensko resp. pre ČSR a opačne! Preto už hneď v zárodku problém hraníc sa stal sporným a v rozličných fázach našich dejín sa stával zdrojom napätia ba aj existenčného ohrozenia.

Rozhodujúcim činiteľom pri vymedzovaní hraníc nebolo ani Maďarsko ani ČSR, ale mierová konferencia, ktorá rokovala celý jeden rok, od 19. januára 1919 do 21.januára 1920 v Paríži. Stanovisko a nároky na hraničné usporiadanie ČSR na konferencii predkladali a obhajovali dr. E. Beneš, dr. K. Kramář, a dr. Š. Osuský. Záujem československej delegácie bol, aby sa hranice s Maďarskom stanovili tak, aby zohľadňovali tak hospodársko-ekonomické a bezpečnostné potreby nového štátu, ako aj rozvoj národno-kultúrnych potrieb slovenského národa. Aj keď návrhy narazil na silný odpor u maďarských zástupcov hranice boli stanovené v súlade takmer so všetkými požiadavkami, s výnimkou požiadavky na niekoľkokilometrový koridor, ktorý by spájal ČSR s Juhosláviou. Druhý problém bol vážnejší a týkal sa značného počtu obyvateľstva maďarskej národnosti, ktorá by za takýmito hranicami ostala mimo svojej materskej krajiny Maďarska. Maďarskí predstavitelia keď nemohli udržať územnú integritu, dožadovali sa uznania etnického princípu, t. j. posunúť hranice k „čisto“ slovenskému etniku, pritom mal o nových československo-maďarských hraniciach rozhodnúť plebiscit. Pochopiteľne takýto postup bol pre zástupcov ČSR neprijateľný a odmietli ho v plnom rozsahu! Dôvodili okrem iného tým, že veľká časť maďarského obyvateľstva, v dôsledku predchádzajúcej maďarizácie je rozptýlená po celom Slovensku, a že pripojenie týchto území, „ktoré sú čiastočne maďarské“ je vyrovnané faktom, že takmer rovnaký počet Slovákov bude treba ponechať v Maďarsku. A tiež to, že „teritórium, na ktoré si Čechoslováci robia nárok tvorí zemepisnú jednotu“ hovorilo sa v Memorande, ktoré v mene ČSR predložil E.Beneš. Argumenty boli presvedčivé, čo nakoniec

uznala aj mierová konferencia, ktorá ich s menšími úpravami schválila 12. júna 1919  Prešiel však ešte rok pokým ich svojimi podpismi potvrdili maďarskízástupcovia. Stalo sa tak 4. júna 1920 v Trianone pri podpise mierovej zmluvy s Maďarskom.

Občania maďarskej národnosti, ktorí sa ocitli v novom štáte ČSR neboli vydaní napospas osudu. Maďarská menšina dostala ešte počas mierovej konferencie uistenie, že ako všetky národnostné menšiny tak aj maďarská bude požívať práva slobodných občanov, v demokratickom Československu, ktoré zaručí voľný vývoj každej národnosti vrátane maďarskej. Pravda, takéto uistenia neoslabovali nespokojnosť a vášne, ktoré sa hromadili proti zmluve z Trianonu v maďarskom prostredí . Negatívnu úlohu pri tom mala zohrať aj maďarská menšina, ktorá sa ocitla na ľavom brehu Dunaja. Aj keď maďarskí predstavitelia mierovú zmluvu v Trianone pod tlakom

podpísali, nijako neskrývali, že ju pokladajú za nespravodlivú, a že vynaložia všetko svoje úsilie na jej zlikvidovanie. Veľmi otvorene to proklamoval jeden z čelných predstaviteľov hnutia „Ébredö Magyarok Egyesület- Spolok prebúdzajúcich sa Maďarov a zároveň poslanec maďarského národného zhromaždenia istý György Hegedüs, ktorý na adresu zmluvy vyhlásil: „Ak nám vnúti Dohoda nečestný mier, roznietime plamene iredenty, ktoré budú tak dlho horieť, pokiaľ nebudeme mať celé naše územie naspäť. Nevzdáme sa ani takého

kúska pôdy ako je stôl mierovej konferencie“. (Pripomeňme, že pred rokom sa pohrobkovia podobnej organizácie nechali počuť pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti, kde sa dožadovali likvidácii Trianonu). Rozvirovať vášne nenávisti a zaangažovať do nich maďarskú menšinu, ktorá sa ocitla mimo maďarského štátu, predsa len nebolo také jednoduché ako si to predstavovali v Budapešti. Maďarská menšina ak máme na zreteli ČSR hneď po usporiadaní pomerov, nemala praktický dôvod sťažovať sa na nejaký národnostný útlak. V zmysle ustanovení zmluvy z 10. septembra 1919 podpísanej v zámku Saint-Germain-en-Lay sa ČSR zaväzovala poskytnúť „všetkým obyvateľom úplnú a bezvýhradnú ochranu ich života a slobody, bez ohľadu na ich pôvod, štátne občianstvo, jazyk alebo náboženstvo“. Medzinárodná ochrana menšín, pod kuratelou Spoločnosti národov nie všade bola rešpektovaná, a najmenej tam

kde sa najviac dovolávali spravodlivosti pre svoju menšinu, teda v Maďarsku. Jasným svedectvom je zachádzanie so slovenskou menšinou, ktorá ostala v horthyovskom Maďarsku. Slováci na Dolnej zemi, ktorí tvorili v bývalom Uhorsku početne silnú komunitu, ako sme už spomenuli blížiacu sa  počtu Maďarov na Slovensku, vznikom nových nástupníckych štátov značne oslabli, pretože Dolnozemský ostrov bol rozdelený na tri časti. Časť s okolím Nadlakupripadla Rumunsku, Vojvodina Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov, no

a okolie Békešskej Čaby ostalo v Maďarsku. Ako píše Anton Paulík nateraz hovorca Slovákov v maďarskom parlamente, spomenutým aktom, a tiež nezáujmom zo strany ČSR, a tiež tým, že hranice boli celkom neprechodné a naviac úrady sledovali každý jeden pohyb smerujúci na Slovensko alebo opačne slovenská menšina utrpela. Podobne ako v čase Uhorska tamojšieúrady a aktivisti sa zameriavali hlavne na školstvo, na jej maďarizačnú funkciu. Ako to vyzeralo na tzv. slovenskej škole nám opisuje A. Paulík nasledovne: “každodenné vyučovanie začínali povinným recitovaním maďarského vyznania viery, čiže revizionistickej modlitby ktorej textu ani nerozumeli. Keď boli

prichytení v prestávke, že sa zhovárajú po slovensky, boli šikanovaní, niekedy fyzicky, inokedy museli cez deň nosiť hanobný nápis „Sprostý Slovák!“ Bolo skoro ako pravidlo, že na školy do slovenského prostredia vysielali učiteľov bez znalosti jazyka menšiny, teda slovenčiny. Kto sa chcel zamestnať napr. vo verejných službách ak nemal maďarské meno musel si ho nechať pomaďarčiť. Zakazovali sa služby božie v materčine, atď. a pod. Pritom ak si zrovnáme pomery v  ktorých žila na Slovensku maďarská menšina tak sú neporovnateľné čo sa týka komfortu slovenskej a maďarskej menšiny v neprospech slovenskej. Pri tom ale všimnime si ten paradox, že kým predstavitelia slovenskej menšiny v Maďarsku sa neobrátili na Spoločnosť národov ani s jednou sťažnosťou o svojom útlaku, tak tunajší predstavitelia maďarskej menšiny ju zahlcovali stovkami pripomienok, sťažností počas celého obdobia prvej republiky, no najmä v druhej polovici 30 rokov, keď sa vyhrocovala nacistická agresiaNemecka voči ČSR. Ruka v ruke s ňou narastala aj revizionistická kampaň predstaviteľov maďarských strán na Slovensku , štedro podporovaná z Budapešti! Nie všetci občania maďarskej národnosti podliehali takýmto výzvam, naopak, porovnávajúc pomery v Maďarsku a ČSR postavili sa za jej obranu, čo prejavili aj verejne na masových zhromaždeniach, napríklad v Trnovci nad Váhom, či v Košiciach. Väčšinou šlo o ľudí s ľavicovým zmýšľaním.Obrana však nebola v ich rukách, o nej rozhodovali a rozhodli mocnosti –Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko na spoločnej schôdzi

s Hitlerom v Mníchove a následne aj v menšej zostave o agresii Maďarska v novembri 1938 vo Viedni. Pravicová opozícia s úzkym vzťahom na Budapešť sa dožadovala riešenia Maďarov v ČSR revíziou trianonských hraníc. Ich kardinálnou požiadavkou bolo právo na sebaurčenie maďarskej menšiny, ktorú verejne formulovali predstavitelia zjednotených maďarských strán v deklarácii 17.septembra 1938, teda v priebehu rokovaní v Komárne a pred viedenskou arbitrážou.

Arbitrážnym rozhodnutím, s ktorým horthyovci neboli spokojní, pretože ich apetít bol oveľa väčší, ako bolo zabratie južných oblastí Slovenska, robili si nádeje na väčšinu Slovenska, dúfajúc , že im Hitler nebude brániť pri delení Slovenska v dohode s Poľskom, ktoré si tiež nárokovalo na časť severného Slovenska. Aj keď Hitlerove zámery boli iné ako túžby Budapešti a Varšavy značná časť Slovenska v jeseni roku 1938 sa stala korisťou Maďarska. Pod kutňu maďarizácie sa opätovne dostalo desaťtisíce Slovákov! Obsadzovanie vymedzených častí Slovenska horthyovskými vojakmi na strane slovenského obyvateľstva vyvolávalo nielen smútok, ale aj strach z neistej

budúcnosti, tým viac, že boli svedkom nevšedného nadšenia, ktorého sa dostávalo okupantom v podobe kvetín, objatí, sĺz radosti a záplavou vlajok s maďarskou trikolórou zo strany tam žijúceho maďarského obyvateľstva. Avšak horšie časy len mali prísť a ony aj prišli! V podobe deportácií slovenských a českých rodín za nové hranice, zákazov kultúrnych a spoločenských aktivít tam žijúcich Slovákov, maďarizácia v školách aj prostredníctvom náboženských obradov, ba i vrážd a pod. Pravda, nemožno hádzať do jedného vreca všetkých.

Aj medzi Maďarmi sa našli takí, čo s novými pomermi vyjadrovali nespokojnosť,a neraz sa zastali Slováka, ktorému sa neprávom ubližovalo! Vojna prinášala všetkým útrapy a biedu, no jej výsledky nie všetci rovnako vítali. Aj keď podľa oficiálnych dokumentov, sa oslobodzovanie Československa malo diať v jej pôvodných, teda predmníchovských hraniciach, boli prípady, že sa tento predpoklad nerešpektoval a po prechode frontu ešte za nejaký čas pretrvávala správa v maďarských rukách. No dôležitý je fakt, že pokus o revíziu Trianonu sa nevydaril, a hranice Slovenska boli obnovené v pôvodnej podobe. Aby sa podobné pokusy už nemohli zopakovať, aby cudzí štát už nemohol rozhodovať o osude iných prostredníctvom aj zneužívania svojich súkmeňovcov, nová nastupujúca vláda v oslobodenom Československu navrhla vec riešiť vzájomnou výmenou obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom.Z mnohých príčin výmena nedosiahla želateľných výsledkov, naďalej ostali a spolunažívajú na oboch stranách Dunaja ľudia oboch národností, s tým rozdielom, že pokým sa zo slovenskej strany kladie dôraz na budúcnosť, na vzájomnú spoluprácu, bez zaťažovania ich nie vždy prajnou minulosťou, tak vlády v Budapešti s pokusmi aj praktickými činmi spolupráce nesú v batohu aj krivdy, údajne na nich spáchané. Jednou z tých veľkých je aj krivda, trauma Trianonu, ktorá ich (rozumej Maďarov) údajne obrala o značné časti územia aj obyvateľstva. Pokiaľ ide o územie o nič neprišli. Majú dostatočný priestor pre svoj všestranný národný rozvoj. Dnes viac ako o územie horekujú nad stratou niekoľko miliónov svojich občanov, ktorí sa ocitli v následníckych štátoch medzi nimi aj v ČSR. Pri tom nechcú brať na zreteľ, že keď sa rozpadalo Uhorsko a

vznikol maďarský štát, tak aj v ňom sa ocitol podobný počet Slovákov . Maďarsko je posiate množstvom pamätníkov, pripomínajúcich Trianon. Gilotíny, roztrhané telá symbolizujú krivdu spáchanú na maďarskom národe, aby tak nielen pripomínali, ale ako večný oheň pestovali traumu spred sto rokmi! K nim sa pridávajú aj niektorí predstavitelia maďarských menšín v zahraničí vrátane Slovenska. Pred niekoľkými týždňami sa nechal počuť aj Pál Csáky tvrdiac, že „Trianon bol vynútený umelo vytvorený systém, ktorý vrhol ľudstvo do katastrofy ešte väčšej ako bola prvá svetová vojna“. Len zabudol pridať, že nie nástupnícke štáty, ale bolo to horthyovské Maďarsko, ktoré tomu výdatne napomáhalo. Na záver dodajme, že  pri príležitosti stého výročia sa v centre Budapešti, neďaleko parlamentu buduje non stop, pandémia nepandémia, ešte niečo veľkolepejšieho –nový pamätník, 100 metrov dlhá rampa so žuly s vytesanými názvami vyše

12 000 obcí bývalého Uhorska. Teda aj z časti tzv. Horného Uhorska (rozumej aj dnešné Slovensko). Nakoniec nič zvláštneho, aj dnešná Budapešť je posiata s názvami ulíc menom slovenských miest. Máme tam Pozsonyi utca, Galantái utca, Zsolnai utca, Kassai utca, Eperjesi utca, Zólyomi utca atď, atp., Najskôr som si myslel, že je to na znak vďaky všetkým tým, čo sa z týchto miest zaslúžili o vybudovanie mesta na Dunaji menom Budapešť, ale vytriezvenie netrvalo dlho! Bude to akiste nejaký „Múr nárekov“ na maďarský spôsob, či im všakpomôže, nech posúdia naši následníci o sto rokov – pri dvestom výročí Trianonu! Nateraz by bolo užitočnejšie poznávajúc chyby minulosti, tieto

nezveličovať, ale ich trpezlivou vzájomnou spoluprácou prekonávať na úžitokvšetkých. Ako bol napísal Vlado Mináč „Nechceme staré nepriateľstvá. Chceme novú dôstojnosť!“

(koniec)