Pri náhodnom „listovaní“ novín na internete, som narazil na rozhovor, ktorý si myslím, tak ako zaujal mňa, bude interesantný aj pre iných.V januári tohoto roku uplynie 25 rokov, od vtedy čo mohlo Rusko prísť o Čiernomorské loďstvo. Podľa príkazu prezidenta Ukrajiny Leonida Kravčuka, námorníci-čiernomorci mali totiž 4. januára 1992 zložiť prísahu vernosti Ukrajine. O tom, ako to všetko prebiehalo, ako sa podarilo pre Rusko zachrániť Čiernomorské loďstvo porozprával priamy účastník Igor Kasatonov, ktorý v súčasnosti zastáva dôležitú funkciu v štruktúre generálneho štábu v ozbrojených silách RF. „Predovšetkým to bol rozpad ZSSR“, rozhovoril sa I. Kasatonov, „bola to geopolitická katastrofa, spôsobená mnohými medzinárodnými problémami, avšak boli aj vnútorné otázky, ktoré ovplyvnili túto udalosť.S rozpadom ZSSR sa fakticky rozpadlo jediné obranné priestranstvo na tomto dôležitom juho -západnom smere. Sovietski vojensko-politickí vedúci činitelia pracovali 70 rokov nad jeho vybudovaním. Tento priestor zahrňoval sily a prostriedky protivzdušnej obrany, námorníctvo, stupňovitú obranu suchozemskej hranice a ďalšie“.
Ako tieto otázky chápali noví vedúci činitelia, napríklad Jeľcin?, I. Kasatonov povedal: Jeľcin sa vzdal Krymu, doteraz o tom premýšľam, prečo. O tom som s Borisom Nikolájevičom nehovoril, ale sa nazdávam, že to bola objednávka Západu, pretože im veľmi vyhovovalo, aby Krym nebol ruským. Dôvod bol zrejmý,v prvom rade preto, že by Rusko strácalo plnohodnotnú, veľmi početnú vojenskú silu na juhozápadnom smere. To bolo, bezpochyby výhodné pre Západ. Pri tom s akou ľahkosťou sa to všetko dialo, vyvoláva u mňa doteraz nepochopiteľný údiv. Musím, pravda, poznamenať, že Černavin, vtedajší hlavný veliteľ VMF, sa dotazoval, aký bude osud základní Baltského námorníctva, Čiernomorského námorníctva, Kaspitskej flotily. Odpovede boli poväčšine vyhýbavé. A tak neočakávane, 10. decembra 1991 roku traja velitelia okruhov-kyjevského, prikarpatského a odesského vrátane mňa -sme dostali príkaz od svojich bezprostredných náčelníkov v Moskve dostaviť sa do Kyjeva. Teda nie nás vyzvali, ale naši náčelníci nás vyslali do Kyjeva na stretnutie s Kravčukom. Boli sme prekvapení, ale sme odleteli. Druhého dňa, 11. decembra nám oznámili, že sa odteraz podriaďujeme jedine Kyjevu a Kravčuk sa stáva vrchným hlavným veliteľom, pričom Moskve netreba nič referovať. Treba však zložiť ukrajinskú prísahu. Nemusíte sa ponáhľať, ale bude lepšie keď to uskutočníte už zajtra“, pripomenul im Kravčuk.
A čo na to delegácia, ako zareagovala? Boli sme v rozpakoch, ako je možné takto veci riešiť „jednoducho a ľahko“, kládol si otázku aj Kasatonov. „Bolo to v rozpore s národnými záujmami Ruska. Štúdium situácie, práca na Ministerstve obrany Ukrajiny, kam nás volali každý týždeň, nás viedli k poznaniu, že tento proces nie je len zložitý, ale aj nezvratný. A hlavne práve tento proces riadia ľudia podivní a nekvalifikovaní.“
Týkalo sa to ľudí v Moskve, alebo v Kyjeve? „Áno, možno teraz po prvý raz poviem dosť nepríjemnú vec. Celý vojenský okruh na Ukrajine zlikvidoval jeden generálporučík Ivan Bižan, ktorý najskôr slúžil v GOMU (hlavná organizačno-mobilizačná správa), dovtedy na Sibírskom vojenskom okruhu. Práve on, poznajúc celú situáciu, rozložil celú túto pevnú štruktúru Ozbrojených síl. A ani jeden okruh sa nemohol postaviť proti tomu, čo robil Bižan“.
To mal takú moc, akú funkciu zastával? „V roku 1991 bol vymenovaný za námestníka ministerstva obrany Ukrajiny. Vyžiadal sa na Ukrajinu a tak ho ta uvolnili. Potom začal pomáhať Ukrajine budovať vlastné ozbrojené sily. A je známe, že sa dostal do konfliktu s veliteľmi okruhov a tiež so mnou. Nás zároveň presvedčovali, že ozbrojené sily budú jednotné. Krajiny rozdielne, ale ozbrojené sily – jednotné. Hm-táto situácia vyvolávala vo mne úplnú odtrhnutosť, postupný pocit, že je to všetko dočasné, prechodné, rozbíjačské, protirečiace logike, ktorá existuje v každom procese. Predstavte si, že v tom čase Čiernomorské loďstvo malo základne na Čiernom mori v Izmaili, Odesse, Nikolajeve, Očakove, Chersone, na Kryme, na Kavkaze, a v Poti. Všade boli vojenské komandatúri, existoval systém pozorovania a hydrografická služba. Všetko to tvorilo jednotný mechanizmus. A všetko to, sa začalo rozkladať (rúcať). Nemôžeme zabudnúť, že Čiernomorské loďstvo, ako operatívno-strategický zväzok, zabezpečovalo ochranu Zakavkazského a Odesského vojenských okruhov Bulharska, Rumunska, ktoré svojim postavením v Čiernom mori boli v prednej línii proti členom NATO – Turecka. Teda, ako veliteľ námorníctva , som nemohol ustupovať takémuto procesu. Zodpovedal som sa Rusku, svojim podriadeným aj sám sebe. Pritom podriadení sa nazdávali, že keď zložíme ukrajinskú prísahu zachránime tým loďstvo“. Pravdaže to bola naivita.
A čo Moskva, stále mlčala? „Pokúšal som sa vyjasniť situáciu v Moskve, ale koncom decembra a začiatkom januára nebolo možné sa nikoho tam dovolať. A do Kyjeva, kde sedeli slabí a nehodní ľudia, sa volalo neustále. Z Moskvy neprišli žiadne príkazy. Rob čo chceš. V podstate sme pracovali na výdrž. Situácia sa stala kritickou, keď Kyjev prikázal uskutočniť prísahu 3. januára, pričom rozvinul širokú agitačnú činnosť, boli pripojené všetky orgány KGB ZSSR, s pôsobnosťou na Ukrajine. Žiadali sme presné a konkrétne opatrenia. Očakávali sme rokovania v Minsku, Alma-Ate ohľadne strategických jadrových zbraní. Pretože aj v námorníctve existujú strategické jadrové časti, ale Ukrajina uvažovala inak. Následne po tom som sa poradil so svojimi kolegami, a na večer 3. januára som všetkých zvolal na vojenskú poradu Čiernomorského loďstva aby som im zdôvodnil návrh týkajúci sa prísahy Ukrajine, ktorý znel neprijať! Všetci sa pod to podpísali.
4. januára 1992 som vyhlásil, že my prísahu Ukrajine skladať nebudeme. Toto vyhlásenie bolo vodítkom pre ďalšie naše konanie, hoci situácia v Sevastopole a na Kryme sa nevyvíjala v prospech Ruska pretože v referendume sa 57 % občanov v Sevastopole vyjadrilo za nezávislosť v rámci Ukrajiny a na Kryme to bolo 54%. Bolo nevyhnutné meniť názory občanov, aby sa zmenila situácia, bolo potrebné meniť aj systém vplyvu na spoločenské vedomie“.
A čo na to Kyjev? „9. januára 1992 boli sme pozvaní na poradu do Kyjeva , na ktorej Kravčuk vyhlásil, že s prísahou nekupčia, kto odmietne prísahu, nech odíde. Na to som povedal, že na základe jedného vyhlásenia váženého Leonida Makaroviča sa nemôžeme všetci stať ukrajinskými občanmi a zopakoval som, že rozhodne prísahu Ukrajine nezložíme“.
Ako reagovali v Moskve? „Snažil som sa o stretnutie s Jelcinom prostredníctvom ministra obrany CNG Jevgenija Šapošnikova. S Jelcinom sme sa nakoniec stretli 29. januára v Novorossijsku na krížniku „Moskva“. Boris Nikolájevič vyjadril všeobecnú podporu, rokovali sme približne šesť hodín na lodi v kajute a na obede. Významne pomáhali Jevgenij Ivanovič Šapošnikov a Vladimír Vladimírovič Černavin. Bez ohľadu na rokovanie a vyjadrenej pomoci sme vo februári a marci žiadnu pomoc nedostali. To bola úrodná pôdu pre Ukrajinu, ktorá zacítila silu a presvedčenie, že je čas postaviť sa proti pasívnemu ruskému vedeniu. V tom čase, za tieto dva mesiace bola vykonaná veľká organizačno masová práca. Veľmi nám pomáhali aj všetky ruské médiá, pozitívne osvetľovali tieto procesy, naopak v tom čase ukrajinské masovokomunikačné prostriedky písali, že sme imperialisti, okupanti…„
Kedy a ako sa to skončilo? 5. mája, bolo oznámené, že vzniklo ministerstvo obrany Ruska a ministrom sa stal Pavel Gračev, ktorý sa zodpovedne staval k Čiernomorskému loďstvu. 3. augusta sa vyslovil súhlas , že loďstvo nachádzajúce sa na území Ukrajiny je ruské, proces rozhovorov bude naďalej prebiehať, a v prechodnom období troch rokov ostávame v Sevastopole. Podstatné bolo, že čiernomorské loďstvo zo svojej historickej bázy neodchádza, iba z právneho pola Ukrajiny na právne pole Ruskej federácie. To bolo – principiálne veľmi dôležité.“
Avšak, zdá sa, že všetko podstatné sa uskutočnilo 4. januára?-´Tak je, skutočne všetko dôležité sa odohralo 4. januára, podčiarkujem, vtedy keď námorníci-čiernomorci odmietli zložiť prísahu Ukrajine. V opačnom prípade, sa mohlo stať žeby bolo Rusko stratilo fakticky Čiernomorské loďstvo. Prítomnosť ruského loďstva na juhu, koniec koncov bolo určujúcim aj pri prinavrátení Krymu do Ruska v roku 2014, a tiež pri riešení zložitých otázok na Kaukaze a návratu Ruska do východnej časti Stredozemného mora. Čiernomorské loďstvo na 70-80% prispelo pri riešení týchto zložitých otázok.“
Nedochádzalo za celé to obdobie k priamej konfrontácie, k použitiu zbraní? „Pravdaže dochádzalo. Za ministra obrany Ukrajiny Morozova do Odessy ušla fregata Čiernomorského loďstva SKR-112. V tom čase som na základni nebol, pričom oni všetky svoje špinavé triky organizovai vtedy, keď som na základni nebol.
To sa odohralo 21. júna 1992. Vtedy lode čiernomorského loďstva začali prenasledovať SKR-112, a pri jej zadržiavaní došlo k streľbe do vzduchu a smerom jej plavby sa pripravovalo aj letectvo. Ale ničivá paľba sa neuskutočnila , v dôsledku čoho narušiteľ ušiel do Odessy, kde ho slávnostne vítali. Avšak osud tejto lode a posádky bol veľmi špatný, zomrel dôstojník otráviac sa alkoholom, došlo k úplnému rozkladu posádky, ktorú v zápätí rozpustili, a samotná loď bola po roku vyradená z bojovej zostavy“.
V súčasnosti sa skúma otázka vytvorenia základne materiálno-technického zabezpečenia VMF v sýrskom Tartuse, plnohodnotná morská základňa. Ako hodnotíte tekéto riešenie? „Kladne. Určite, základňa posilní našu bázu v Sýrii a nachádzajúce sa lode VMF Ruska v Stredozemnom mori, budú môcť sem dochádzať za oddychom mužstva, doplnenia zásob vody, paliva, potravín. Najskôr však bude potrebne vybudovať príslušnú infraštruktúru, zabezpečiť jej ochranu, obranu zo vzduchu, to znamená rozmiestniť prostriedky PVO-PRO, zabezpečiť prístupové cesty.“
-Je zrejmé, že to bude drahé zariadenie? „To je už ale otázka na ministerstvo financií, námorníci za financie nezodpovedajú“.
Aká je podľa Vás perspektíva uvedenia do bojovej zostavy námorníctva najnovšej projektovanej fregaty 22350 „Admiral Kasatonov“? „Druhá fregata projektu 22350 „Admiral Kasatonov“ príde na skúšku v lete tohoto roku. Je plán, že koncom roku 2017 začiatkom roku 2018 bude loď pripravená na vyzbrojenie VMF“.
Aký bol váš ďalší osud Igor Kasatonov? -7.decembra 1992 som opustil loďstvo, pretože voči mne bol zo strany Ukrajiny vyvíjaný veľmi ostrý negatívny vzťah. Na základe toho bolo rozhodnuté o mojom odvolaní a prechode do Moskvy na pozíciu prvého námestníka hlavného veliteľa VMF. Kyjev ma považoval za antiukrajinca, ale ja som jednoducho ostal Rusom, vlastencom Ruska, ktorý odhodlane a dôsledne sa zasadzoval za záujmy Ruska. Možno, že toto nebolo v súlade so záujmami Ukrajiny, ale to je už ich problém.
Celá debata | RSS tejto debaty