Mix

V týchto dňoch sa na pamätnom mieste v Katynskom lese v Bielorusku schádzajú občania, aby zapálili sviečky a položili kytice k hrobom povraždených poľských dôstojníkov. Napriek tomu, že od tejto udalosti uplynulo takmer 80 rokov vedú sa dlhé debaty a spory o tom, kto vlastne túto tragédiu spôsobil. Bolo obdobie, keď bez nejakých  širších diskusií a dôkazov sa tvrdilo,  že poľských dôstojníkov v Katynskom lese povraždili nemeckí príslušníci SS. Zmenili sa spoločenské pomery a naraz sa objavil nový a iný vinník a to v podobe ruskej tajnej polície NKVD.

Napriek otvoreným archívom ani dodnes nie je celkom jasné ako to bolo v skutočnosti. Zaujal ma pohľad Jevgenija Novikova na túto udalosť, publikovaný v (Sovietske Rusko dnes). Z jeho skúmania a hodnotenia prameňov vyberám.

Písal: „Ukázalo sa, že dokumenty o Katynskom masakre, ktoré na konci 80. rokov vytiahol z rukáva člen politbyra Alexander Jakovlev, nie sú ničím iným než obyčajným falzifikátom a súd ich teda ani nezobral do úvahy!

Dňa 18. júna 2012 vyniesol súd senzačné rozhodnutie, ktoré priznalo, že Gorbačovské a Jeľcinovské “dokumenty”, zvaľujúce popravy tisícov poľských dôstojníkov v Katyni na Stalina a sovietsku stranu, boli falzifikáty! Jednalo sa o medzinárodnú senzáciu na najvyššej úrovni. Čo si ale teraz s tým všetkým počať?“, kladie si otázku Jevgenij Novikov a pokračuje:

„Rusko nie je zodpovedné za masové vraždy poľských dôstojníkov v Katyni! Práve takéto rozhodnutie nedávno vyniesol Európsky súd pre ľudské práva. Verdikt to bol bezpochyby senzačný, ukázalo sa totiž, že po 20 rokov vedenia našej krajiny (tj. Ruskej federácie – pozn.moja.) vytrvalo klamalo. V uplynulých dvadsiatich rokoch totiž ruská vláda zvaľovala trestný čin zo 40. rokov 20. storočia na niekoho iného. Ukázalo sa však, že dokumenty o Katynskom masakre, ktoré na konci 80. rokov vytiahol z rukáva člen politbyra Alexander Jakovlev, nie sú ničím iným než obyčajným falzifikátom a súd ich teda ani nezobral do úvahy!“(Zvýraznené časti textu mnou!) Hoci sa súd vyjadril úplne jasne, snažili sa podľa J. Novikova,  v Rusku celú kauzu vykladať dvoma spôsobmi: teda, jedni hovoria, že  hoci sa vo finále vrahov určiť nedá, ale  z čista jasna vieme, že zločin má na svedomí Stalin!?

Kto a prečo bol vlastne v skutočnosti súdený? V roku 2007 a 2009 si v Štrasburgu sťažovali príbuzní poľských dôstojníkov, že ich predkovia boli v Katyni zavraždení na základe údajného Stalinovho rozkazu. Sťažovali sa na to, že Rusko uzavrelo vyšetrovanie Katynského masakru v roku 2004 na základe odseku 4, časť 1, článku 24 trestného poriadku (vinní smrťou). Predpokladalo sa, že masové popravy poľských občanov, z ktorých väčšina bola zajatými dôstojníkmi poľskej armády, boli vykonané so súhlasom najvyššieho vedenia ZSSR a NKVD. Podľa archívov, prišlo o život v lesoch okolo Smolenska 21.857 poľských väzňov. Európsky súd pre ľudské práva (ECHR, resp. ESĽP) samozrejme prijal sťažnosť na zváženie v prípade “Janovec a spol. proti Rusku. “A tu tkvie, tvrdí Novikov, počiatok všetkej nekonzistentnosti, nestálosti, nezrovnalosti aj rozporuplnosti. Skutočnosť, že európski sudcovia de facto rozhodli o sovietskej nevine, nebola nikdy verejnosti oznámená! Naopak, bola cielene šírená téza, že Stalin bol ten, ktorý dal pokyn k verejnej poprave. Takéto tvrdenie však nie je možné ničim dokázať. Potvrdené bolo iba toto: Dôkazy predložené poľskou stranou neboli opatrené priamymi dôkazmi, že Poliaci boli zastrelení Rusmi. Ale s ruskou stranou je to ešte horšie – po niekoľkých preskúmaniach jednoducho sudcovia naše archívne dokumenty ignorovali. Hlasno proklamované názory na túto tému im – po tom všetkom – povesť nenapravili, tie boli len narýchlo spleteným zlepencom. Novikovovi sa nepáči, že falzifikáty sa vynorili z neznáma a zabudnutia na konci 80. rokov len preto, aby presvedčili nás a nie európskych sudcov ?!

Ako nakoniec dopadlo konanie Európskeho súdu pre ľudské práva (ECHR)? V operatívnej časti rozhodla Malá komora EHCR majúca sedem sudcov v prípade Janovec a spol. proti Rusku štyrmi hlasmi proti trom, že pokiaľ ide o dvanásť žiadateľov – príbuzných zavraždených poľských dôstojníkov – potom zástupcovia Sovietskeho zväzu právo na život neporušili.

Hlavným záverom je, že naša krajina nenesie žiadnu zodpovednosť za masové popravy v Katyni! Napriek tomu, pre Rusko tento súdny nález znamená: zaplatiť finančnú náhradu, o ktorej tajne snívali potomkovia postrieľaných dôstojníkov, kompenzáciu, ktorá by podľa právnikov mohla nadobudnúť astronomickú výšku – 2 miliardy dolárov – Poliakom teda nebudete platiť ani vy a ani ja, poznamenáva autor Novikov. Poľsko mimochodom chystá žalobu, v ktorej požaduje 100 miliárd dolárov!

Zásadné nálezy ako aj ďalšie archívne dokumenty týkajúce sa Katynského masakru vyžadujú vzhľadom na dôvodné podozrenie z pravdepodobného podvodu okamžitú revíziu! A samotné dejiny 40. rokov napísané z kraja rokov 90.tých treba prepísať úplne! Pokiaľ ide o súd, nebolo by od veci, keby sa mu podarilo zistiť páchateľov podvodu, ktorý ale v skutočnosti nútene dlho zostávali verejným tajomstvom. Súd tiež konštatoval, že zastrelenie Poliakov bolo vojnovým zločinom. Po dlhú dobu sa o tom nikto neškriepil: streľbu pri Smolensku totiž za vojnový zločin uznal nielen americký kongres a do Londýna zutekaní Poliaci, ale aj Stalin a Hitler. Telá boli evidentné. Jedinou otázkou je, kto zabíjal?

S konečnou platnosťou nemohol súd rozhodnúť nič. Sudcom totiž chýbali listinné dôkazy. A to aj napriek skutočnosti, že porota nechala preštudovať všetky druhy historických dokumentov aj archívnych dôkazov. Je potrebné spomenúť, že touto činnosťou strávili porotcovia viac ako rok. Niekto môže povedať, že svet bol až do roku 1990 presvedčený, že Poliakov postrieľali Nemci. Po roku 1990 – podľa nového podania však strieľali Rusi! Teraz, po súde, teda nebolo v ničom jasno, a my vieme len to, čo Poliakov skutočne zabilo. Na čích rukách je teda krv ?!

Všetko to začalo nasledovne: V februári 1990 dostal Michail Gorbačov písomné oznámenie od vedúceho medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ Valentina Falina, že v archíve boli údajne nájdené doklady preukazujúce vzťah medzi odosielateľom Poliakov z táborov na jar 1940 a ich popravou. Valentin Falin vyjadril pred Gorbačovom svoje pochybnosti o pôvode dokumentov. Gorbačov mal však na vec iný názor a po svete nechal rozšíriť správu o “skutočných vinníkoch” Katynského zločinu.

Na základe akých dôkazov bolo možné do roku 1990 dávať do súvislosti Nemcov s Katynským zločinom? Poliaci boli zastrelení pištoľami vyrobenými v Nemecku. Naproti tomu popravčia čata NKVD strieľala svoje obete revolvermi. Poľskí dôstojníci boli zastrelení ťažkými guľometmi, s ktorými enkávéďáci nikdy necvičili.

V roku 1943 Nemci vytvorili prvé doklady o popravách Poliakov, ktoré im ukázali, že strieľajúci mali odznaky poľskej armády. Sovietsky model “Situácia vojnových väzňov” z roku 1931, podľa ktorého sa naša krajina riadila do leta roku 1941, však uvádza, že väzni nosiť odznak nemôžu. Ale po tých, ktorí zabíjali, zostali odtlačky. Takže, ak by boli zajatci, boli by v tejto lokalite držaní v zajatí v súlade s Ženevským dohovorom. Ale Sovietsky zväz  v tom čase k nej nebol viazaný. Ďalší veľmi výrečný detail.

Hromadným popravám v Sovietskom zväze v tej dobe velil ako komisár pre vnútorné záležitosti Nikolaj Ježov, po ktorom na jeseň roku 1938 nastúpil Lavrentij Berija. Ale v roku 1940 sú obaja prepustení. Napriek viere určenej pre širokú verejnosť, bol Berija skutočne odporcom “maximálneho poskytovania sociálnej ochrany”.

Naši odborníci a experti na dejiny majú za to, že na jednej strane jasnosť do kauzy Katynského masakru vniesli zverejnenia nových faktov v roku 1990 a na strane druhej vyčíslenie zastrelených 14.542 poľských vojnových zajatcov. V inom výpočte – 21.857. Na druhej strane sa podarilo spoľahlivo určiť smrť iba u 1.803 ľudí. Kde sú ostatní – ak nejakí vôbec boli !?

Existujú aj ďalšie úsmevné fakty o poľských väzňoch: boli medzi nimi aj mladí armádni dôstojníci Armia Krajowa (Zemskej armády) Wojciech Jaruzelski a Menachem Begin – o desaťročia neskôr poľský vodca respektíve izraelský premiér. Ani jeden z nich ale nikdy nepovedal ani slovo o účasti sovietskeho vedenia na organizovaní popráv! Dokonca už spomínaný zarytý protisovietsky antikomunista Menachem Begin argumentoval, že Poliaci boli popravení zástupcami sovietskej NKVD aj nemeckého gestapa. Nie je v tom príliš veľa nezrovnalostí?(Opätovne si kladie otázku Novikov)

V roku 2010 poslanec Štátnej dumy, historici a odborníci Sergej Strygin a Vladislav Swede zistili, že Berijov List 794 / B politbyre KSSZ (b) z marca 1940, ktorý nariaďoval zastrelenie vyše 20 tisíc poľských vojnových zajatcov, bol sfalšovaný! Iljuchin zverejnil informáciu, že na začiatku 90. rokov bol jedným z vedúcich členov politbyra ustanovený tím za účelom sfalšovania a falšovania archívov. Meno tohto vysoko postaveného člena strany Iljuchin našťastie uviedol. Nebol ním nikto iný, než “architekt perestrojky” Alexander Jakovlev!

“Skupina Jakovlev” pracovala pre bezpečnostnú službu ruského prezidenta Borisa Jeľcina, pričom jej ústredie bolo geograficky situované do obce Nagornoe v moskovskej oblasti (do roku 1996) a neskôr bolo premiestnená do iného okresu. Práve odtiaľ boli do ruských archívov hodené stovky falošných historických dokumentov, v ktorých boli falšované, prekrútené, skomolené a skreslené informácie, rovnako ako sfalšované podpisy.

“V roku 1943 sa Goebbels snažil zničiť protihitlerovskú koalíciu a vniesť medzi Sovietsky zväz a Spojené štáty nedôveru, rozkol a vraziť medzi ne klin pomocou rozšírenia klamstva o tom, že Stalin a Berija nariadili popravu 10 tisíc poľských dôstojníkov – povedal Viktor Iljuchin – Túto lož podporovala poľská exilová vláda, ktorá bola väčšinovo vedená pocitom hnevu voči Sovietskemu zväzu po porážke poľskej armády v západnom Bielorusku aj na Ukrajine a postúpením týchto území Sovietskemu zväzu. Neslávne známy Alexander Jakovlev v skutočnosti ZSSR kompromitoval a zahájil obdobie nevraživosti celého sveta voči našej krajine. Jednalo sa koniec koncov o najväčší podvrh a falšovanie archívu ústredného výboru KSSZ! O falzifikát určených na diskreditáciu Stalina premýšľal Iljuchin až do svojej smrti. Všetko prebiehalo “v súlade so zbesilou propagandistickou kampaňou sovietskeho vedenia riadenou obzvlášť cynicky a začatou na začiatku 90. rokov minulého storočia.”

V skutočnosti Stalin trval na tom, aby existoval poľský štát (rovnako ako izraelský resp. Židovský), ale ako viete: za dobrotu na žebrotu …uzatvára svoje názory na túto udalosť, ktorá ako vieme, ešte raz sa negatívne zapísala do rusko-poľských vzťahov, a to po leteckej havárii poľskej delegácie s cieľom navštíviť pamätné miesto. Z jej členov ani posádka lietadla haváriu neprežili.

Vybrané z materiálu Soviet Russia Today (Sovietske Rusko dnes), autora Jevgenija Novikova